Alan Dolog: Buleeneri moji drahí…

 

Vopred vás prosím o odpustenie, ak sa vám nebude páčiť to, čo vynášam na svetlo denné. To, čo sme sami nevedeli, nepoznali. Mnohí tam žijúci rovesníci ma za Dobšinčana už nepovažujete, ale vy nemôžete tušiť, ako veľmi ľúbi Dobšinú práve ten, kto sa z nej odsťahoval kvôli živobytiu. Som jeden z vás, moji rodičia pochádzajú zo starých rodov dobšinských, s najmenej 500 ročnou tradíciou výskytu rodinných priezvisk. V Dobšinej som prežil detstvo, nasával krásu prírody, históriu nášho mesta. Tam, okrem krásnych tajomných povestí som sa samozrejme dozvedel, že nás volajú  buleeneri. Tí ostatní toto slovo chápali ako niečo hanlivé, ponižujúce. My sme sa samozrejme chceli obhajovať, že to nič hanlivé nie je a buleener znamená po buleenersky „nejaký, akýsi“…v tých ostatných po stáročia ostalo len vedomie, že sa jedná o niečo hanlivé, v nás len pocit, že sa musíme voči tomu brániť. Pamätám si ale, že na toto označenie sme nijako neboli hrdí, vnímali sme to slovo skôr ako fakt. Medzi sebou sme ho nepoužívali. Dr. Juraj Valiska, popredný jazykovedec, germanista vo svojej knihe o Dobšinskom dialekte prekladá slovo buleener do nemčiny ako welcher, čiže ktorýsi. Neviem, ako k tomu synonymu prišiel, ale jeho konštatovanie nijako neprotirečí môjmu zisteniu, o ktorom vám napíšem.

Kedysi dávno som niekde čítal, že v Dobšinej sa usadili baníci z dnešného Nemecka. Podľa nálezu obrazu sv. Hildegardy na stene evanjelického kostola sa dá usudzovať, že ich domovinou bolo okolie Bingenu nad Rýnom, kde bola táto svätica akousi rýdzo regionálnou sväticou Bingenu a okolia. Len si spomeňme na to, že jedným z jedál, ktoré sa varia v Dobšinej je Fischleebert. Čiže rybacia polievka. Dlho mi nedalo pokoj, prečo rybacia, keď v nej nikdy ryby neboli. Až v dospelosti som si uvedomil, že recept zrejme pochádza z miesta, kde ryby mohli byť nadostač a varila sa Fischlébert, čiže Halászlé, rybacia polievka. No a keď nebolo rýb – v Dobšinej nebolo veľmi odkiaľ, tak sa ryby nahradili – zemiakmi. Vo svojej pôvodnej vlasti ale ryby mali koľko chceli, bývali na rieke Rýn.

Ale poďme k dôvodu, prečo vám píšem. Kedysi dávno, už neviem kde, som čítal, že Dobšinú osídlili vyhnanci z Nemecka. Vtedy som sa cítil byť za toto konštatovanie dotknutý, urazený, odmietol som to. Lenže história sa nedá odmietnuť. Ak je pravdivá, dá sa len prijať. Z Matice Slovenskej som si objednal knižku od Franka Sasineka : „Dejiny drievnych národov Uhorska“. Kniha bola síce vydaná r. 1867 v Skalici a je uložená v Národnej knižnici Matice slovenskej v Martine, ale dodnes tento konkrétny exemplár nikto nečítal, pretože mi prišla nedostatočne finalizovaná – neboli rozrezané strany, nedali sa listovať. Čiže tento exemplár som čítal od r. 1867 ako prvý. Franko Sasinek sa síce živil ako farár, ale bol mimoriadne vzdelaný, mal dve univerzity. Zaoberal sa najmä históriou. Ba wikipédia ho označuje za najvýznamnejšieho slovenského historika Uhorska. Pritom naši vzdelanci jeho knihy nepoznajú.

Okrem politických, vojenských a cirkevných záležitostí popisuje rovnako dopodrobna aj spoločenský život v Uhorsku. V uvedenej knižke na str. 226 píše: „Voda ako živel bola považovaná za niečo nadmieru čisté, spravodlivé. Práve preto bola v stredovekom súdnictve používaná ako živel, ktorý rozhodoval v sporných prípadoch. Skúška spočívala v tom, že človeka zviazali a na lane spustili do vody. Ak človek „ostal na vode“, teda voda ho neprijala, bol považovaný za vinného. Samozrejme, že to, či klesol človek pod vodu, alebo nie, záviselo od tých, čo ho držali na lane.“ Nuž, takéto bolo súdnictvo v stredoveku a nielen v Nemecku. Ak chcete vedieť viac, kliknite na www.magistra-historia.sk/aka-bola-spravodlivost-sudu-v-stredoveku/ Ak bola na skúšku použitá studená voda, volala sa skúška „indicium aquae frigida“. Na špeciálne prípady, kedy sa jednalo o ťažké zločiny, medzi ktoré sa považovala aj krádež, používali vodu teplú, až horúcu. Táto skúška sa volala „indicium aquae bullientis“. Môžeme dedukovať, že takto preukázaný vinníci sa v Nemecku volali bulineri, v Dobšinej nárečím „buleener“. Tí, ktorých teplá voda označila za vinných. Asi nevypátrame, čoho sa oni dopustili. Nemci boli na svojich previnilcov mimoriadne krutí. Rozmýšľam, čím sa asi tak mohol previniť baník, že bol vodou súdený. Krádežou? Krádežou rúd drahých kovov, kedy si najlepšie vydolované kúsky odniesol z bane pre svoje blaho? Možno. Ale to, čo som práve napísal sa mi pozdáva ako najdôveryhodnejší pôvod označenia buliner, buleener. Nie preto, lebo to píšem ja. Lež preto, že to akosi vyplýva z toho, čo som našiel.

Aby to menej bolelo, napíšem jedným dychom, že aj Austrália bola osídlená vyhnancami, zločincami z kráľovstva Britského. A pozrite, čo dodnes dosiahla. Ešte dodám: po okolí Dobšinej sú RNDr. Ondrejom Rozložníkom dokumentované jamy „pingy“ po kutačoch – Kotínoch, vraj Keltoch = Galoch (rim.) = Gótoch (neskôr) – Gočovo – Gótovo a tak títo vyhnanci vlastne prišli k svojim, zrejme po tatárskom vpáde, po zdecimovaní obyvateľstva. No a „naši“ vyhnanci išli teda k svojim. Za remeslom, za tými, čo im budú dokonca aj trocha rozumieť. Možno táto menšina dala meno aj dávno usadlým. Ale to už špekulujem.

Text: Alan Dolog, foto: JK

3 thoughts on “Alan Dolog: Buleeneri moji drahí…

  • 14. februára 2018 at 18:18
    Permalink

    Málokto /možno skoro nikto/ nevie, že aj prezident USA J.F.Kennedy bol pôvodom z Dobšinej! Dôkazom je jeho výrok 26.6.1963, kedy v Berlíne vyhlásil „Ich bin ein Berliner“-tak to bolo interpretované novinármi, ale jeho výrok v skutočnosti znel „Ich bin ein Buleener!“. Veru tak. Pišta zo Štenparku-tiež Buleener.

    Reply
  • 15. februára 2018 at 13:52
    Permalink

    Pán Burčo, oboch nás asi učil dejepis p. učiteľ Mikulík. Nemal som rád dejepis, čo sa učil na škole. Ani som nevedel prečo. Možno preto, lebo nám nadával do kuracích hláv. 🙂

    S Kennedyovcami je to inak. Možno niekto z predkov bol podrobený vodnej skúške, to nevylúčime. Ale sotva v Dobšinej. Kennedyovci pochádzJú z toho istého rodu, z ktorého pochádza britská kráľovská rodina. A všetci pochádzajú z dnešného Rumunska, kraja Hunedoara. Tam je dedina Santa Maria Orlea, kde princ Charles chodí viac krát ročne, má tam svoju nadáciu na podporu remesiel. Sedel som na stoličke v kostole, kde sedáva on. Je tam kaštieľ rodiny Kendefiovcov. Kendefi, znamená maďarsky syn Kendeho. Fi – fiu = syn. Lenže kende nebolo meno, ale titul. Bol to vlastne kráľ. Aj Maďari mali kendeho, bol ním napr Almuš, Arpád a pod. Pod nimi boli gyula, karcag…No a keď som pátral na mieste, prečo sa dedina volá Santa Maria Orlea, zistil som, že nad dedinou bol kedysi hrad Orlia. Dobre čítate: ORLIA pevnosť. Aj dnes takto zapísaná na mape Sedmohradska. No a konečne, v pevnosti vládol kráľ Gepidov – OROL. To bolo jeho meno, kráľ = kende bol jeho titul. Jeho synovia teda boli už kendefi, Kendefi a toto sa zachovalo ako meno. Hlavne, že naši vlastní historici nás kŕmia nezmyslom o tom, že Gepidi a ostatní boli GERMÁNI. Takže celkom určite tento kráľovský rod neskôr, keď musel kvôli Rimanom z krajiny odísť sa niekde usadil aj so svojim zlatom, ktorého v Sedmohradsku bolo najmenej tri krát viac, ako na Slovensku. Dodnes sa ťaží. Časť Kendefiovcov odišla najprv do Škótska a potom do USA, kde sa so svojim zlatom zaradili do špičky štátu. Samozrejme, došlo k malej zmene mena z Kendefi na Kennedy. To už v Škótsku. Takže ak to zhrnieme a podčiarkneme, Kennedyovci a britská kráľovská rodina má celkom určite Slovenské korene. Prečo si trúfam napísať slovenské? Pretože jedine Sloveni = Slováci majú ia, ie, iu. A tam okrem pevnosti Orlia boli dediny Husia, Kozia, Okoličné, Plešivec, Sovia, Výr, krásna, Bránička, Brusnica a ešte min 500 ďaľších, ktoré som prešiel osobne.

    Neviem, či som práve potešil p. uč. Mikulíka na učiteľskom nebi, ale tak nejako to bolo. História je droga do dôchodku. Len treba veľa cestovať a študovať.

    Reply
  • 15. februára 2018 at 14:02
    Permalink

    Opravujem Škótsko na Írsko.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Translate »