Kultúra

Števa Opremčáková o svojom Planisku

 

Spisovateľka, ktorá sa aj napriek úspešnej kariére právničky rozhodla po 35. rokoch zanechať právnickú prax a začala písať o svojom živote. Jej prvá kniha s názvom V Írsku prší inak sa stala po niekoľkých týždňoch od krstu jednou z najpredávanejších a lámala priečky knižných hitparád.

 

 

Jej druhá kniha s názvom Planisko vyšla iba nedávno a krstila sa drobnými eurocentmi v mieste rodiska samotnej autorky, v Dobšinej. Nehovoríme o nikom inom ako o známej Števe Opremčákovej, s ktorou vám dnes prinášame exkluzívny rozhovor, ktorý sme pre vás našich čitateľov pripravili v penzióne Calisto, kde mala autorka autogramiádu.

 

Vaša prvá kniha V Írsku prší inak sa takmer okamžite dostala na prvé priečky najpredávanejších. Ako čitatelia hodnotili Váš knižný debut?

 

Nemala som ani jednu zápornú recenziu, napriek tomu, že som na knižný trh prišla v pokročilom veku. Nemyslím, že prvá kniha mala nejakú literárnu hodnotu, myslím, že som oslovila viac otvorenosťou, úprimnosťou a čestnosťou a čitateľ to rozozná. Lebo každé slovo má odkazovať na nejaký pocit, nie len na informáciu. Ja som skutočne nefiltrovala slová. Kniha nebola submisívna a myslím, že som sa zachovala k čitateľovi čestne a to bolo ocenené čitateľmi aj predajnosťou.

 

Prvá vec, ktorá na Vašej novej knihe upúta je jej samotný názov Planisko. Prečo práve tento názov?

 

Planisko je také dvojvýznamové slovo. V prvom rade je planisko neúrodná pôda a potom planisko je dobšinský výraz pre zlé dieťa – ty planisko. Obidva tieto významy sú dominantné v obsahu knihy. Je to príbeh malého dievčatka, siroty, ktorá sama sa orientuje vo svete, nikto ju nevychováva, hierarchiu hodnôt si vytvára sama na základe pokusu a omylu a z toho dievčatka sa stane úspešná právnička. Tá kniha má zdrvujúci ba až drsný príbeh. Dokonca som počula od čitateľky, ktorá ju už prečítala, že je to čistý masaker. Môže teraz vyznieť, že je to skeptická či depresívna kniha, ale naopak. Je to živý príbeh a dokonca by som povedala, že je to návod ako prežiť bez rodičov a bez peňazí a bez morálnych hodnôt a pritom zachovať si kredit. Lebo tá Žofka, hlavná postava sa v každej  situácií zachová čestne a napriek tomu, že bola planisko bola vlastne najlepšia.

 

Ste úspešná žena, ktorá si prešla v živote mnohým. Stotožňujete sa s postavu Žofky, prípadne je táto postava autobiografická?

 

Áno. Je 100% autobiografická. Veľa som vypustila, ale nič som si nevymyslela. Povedala by som, že dosiahla som všetko čo som chcela. Keby som dnes nebola tam kde som, tak by som tú knihu nemala morálne právo napísať. O svojich neúspechoch by som nešla písať. Chcela som byť bohatá a som relatívne bohatá. Chcela som byť právničkou a som právničkou. Chcela som byť spisovateľkou a som spisovateľkou. Len ako píšem v tej knihe, sirota sa nikdy nenaučí a nepozná význam slova MY. Vždy hrá za seba. To slovo JA predznamenáva, že kompromis nepripúšťam a preto som tri krát rozvedená. Keď v televízií ide futbal, alebo hokej tak si hovorím…. Nevadí, že som tri krát rozvedená, len keď som rozvedená. Lebo si môžem prepnúť na sex v meste (smiech).

 

Vaša nová kniha má dej odohrávajúci sa v Dobšinej. Taktiež sú v nej reálne postavy, ktoré domáci spoznajú aj napriek pozmeneným menám. Ako to vnímajú čitatelia najmä z nášho mesta?

 

Jedna mladá dáma, ktorá už stihla prečítať knihu mi povedala: „Robiť krst tejto knihy v Dobšinej…. ty teda máš odvahu. V tlame levovej.“ Pretože každá postava v knihe je reálna, len meno som obmenila. Napríklad Geško, ktorému som knihu venovala vystupuje pod menom Geškovič. Alebo jedna postava sa volá Dubovský a jeho skutočné meno je tiež strom. Takže dobšinčan sa dovtípi a určite spozná každého kto je v tej knihe.

 

Čo sa týka samotnej Dobšinej máte na ňu dobré, ale aj zlé spomienky. Ako ju vnímate z dnešného pohľadu?

 

Mesto prešlo radikálnymi zmenami odkedy som tu žila. Ja už 35 rokov nie som dobšinčanka. Ale Dobšiná je pre mňa ako zlá matka. Ale aj zlú matku dieťa miluje. Zlej matke až do konca života chce to dieťa dokazovať, že je dobré a potrebuje to stále demonštrovať. Včera ten moment keď som stála na javisku a krstila som knihu Planisko z prostredia Dobšinej, tak to bol ďalší dôkaz. Dobšiná milujem ťa, pozri sa, napísala som knihu, som dobrá a som úspešná, som spisovateľka. Ale stále ešte necítim, žeby Dobšiná mňa milovala tak ako ja milujem ju.

 

Hlavná hrdinka vo Vašej knihe v pubertálnom veku napísala prvý román a nestretol sa s pochopením. Má tento dej reálny základ?

 

V puberte som bola plná otázok, na ktoré mi nikto nechcel dať odpoveď a rozhodla som sa napísať román. Bola to vlastne forma autoterapie. Mal 315 strán a volal sa Návraty k barlám. A ja som ten román dala svojej profesorke slovenčiny na gymnáziu v Dobšinej. Potom som nedočkavo čakala čo mi na to povie. Očakávala som všelijaké reakcie, dokonca ešte kým ho čítala tak som zvažovala, že toto som mohla napísať inak, toto by som dnes napísala lepšie a netrpezlivo som čakala na reakciu. V pondelok ráno ma zavolal riaditeľ gymnázia aj s tou dotyčnou profesorkou a urobili so mnou dlhý rozhovor, umravňovali ma, vysvetľovali mi, že som vlastne porušila školský poriadok a výsledkom tohto pohovoru bol návrh na trojku z chovania a tú trojku z chovania som aj dostala. Účinok tej trojky bol asi taký, že ja som si v kultúrnom dome zapálila cigaretu a všetci ma upozorňovali, že čašníčka donáša profesorom a oni sa to dozvedia. A ja som povedala: „A čo mi urobia, dajú mi štvorku z chovania?“. Takže takýto bol účinok tohto opatrenia.

 

Bude mať kniha Planisko aj svoje pokračovanie?

 

Áno, už je takmer napísaná. Keď som mala 50 rokov tak som rezignovala na svoju právnickú prax a odišla som do zahraničia. A povedala som si, že lepšie je v päťdesiatke začínať, ako v päťdesiatke končiť. Potom som sa vrátila zo zahraničia a povedala som si to isté o päť rokov neskôr. Napísala som prvú knihu, druhú knihu, Založila som si vlastné vydavateľstvo, takže moja tretia kniha bude v mojom vydavateľstve Števapress a knihu chcem vydať pravdepodobne v novembri na predvianočný trh. Bude to znova z prostredia Dobšinej. Kniha samotná už bude o tom, že ja som si dovolila dokonca prespať sa. Teda Žofka si dovolila v tej situácií v akej bola otehotnieť a mať nemanželské dieťa. Je to zase silný príbeh o tom ako ťažko žila a ako ťažko vychovala to dieťa, z ktorého urobila úspešného manažéra, ktorý je dnes naozaj úspešný manažér na Wall Street v New Yorku a je z neho Američan.

 

AKTUALIZÁCIA: Z dôvodu poukázania na zasahovanie diskusie do práva na ochranu súkromia neverejnej osoby, pridávanie komentárov k článku pozastavujeme. Ďakujeme za pochopenie

 

Foto & video: Redakcia MD

 

{gallery}foto_kultura/steva_opremcakova{/gallery}

{KomentoDisable}

 

{KomentoDisable}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »