Kultúra

Pstruh po dobšinsky

 

„Chutí?“ spýtal sa ma Emil s otázkou v očiach.  „Chutí! Veľmi!“ odpovedám po chvíli, len čo sústo dobre poprevaľujem v ústach a jazykom okúsim či v ňom náhodou nie je kostíčka, „váš pstruh po dobšinsky je ozaj mimoriadna špecialitka.“

 

„Ak ho ešte zalejeme hltom vína,“ ponúka Emil a súčasne do pohárov nalieva zlatožltý nápoj, „iba vtedy vyniknú jeho zvláštne chute.“ Sedíme na prirezaných drevených klátoch, pred nami dohasínajú blikotavé červené oči rozžeravených uhlíkov, nad nimi je na štyroch kovových nôžkach upevnená obdľžniková začmudená plechová škatuľa. Nespúšťam oči s toho malého technického čuda, pretože práve v ňom dostali pstruhy takú mimoriadnu chuť.

 

„Keď ste vyčistili ryby,“ hovorím Emilovi, „ochutili ste mäso akýmsi zvláštnym korením. Nie niekoľkými druhmi korenia, ako to robia iní rybári, ale iba jedným.“   Usmial sa. „Toto je môj vlastný špeciálny mix korení: základ tvorí soľ, potom drvená rasca, čierne korenie, červená paprika, gulášové korenie, grilovacie korenie, korenie na ryby. Aešte čosi,“ dodáva po chvíli a zdá sa mi , že sa pri tom tajnostkársky usmieva.

 

Práve tým ma zaujal. Viem, že mnohí kuchári majú svoje tajné receptúry, vďaka ktorým dosahujú nenapodobiteľné chute. No veľmi starostlivo si ich chránia. Napriek tomu pokúšam Emila: „Čo je to tajomné, čomu hovoríte /ešte čosi /? Neprezradíte ?“Urobil zo tri-štyri kroky, ruky vložil v bok:

 

„Čo by som neprezradil? Tú zvláštnu chuť niektorí Dobšinčania poznajú. Je to medvedí cesnak, ktorý rastie iba na istých miestach v okolí Dobšinej.“„Ták je to teda,“ krútim hlavou a súčastne vkladám do úst ďalší kúsok bielučkého mäsa, ktorý sa ihneď rozplýva ako maslo. Prevaľujem si ho po jazyku a vychutnávam a vychutnávam a vychutnávam.

 

„Ďalšiu príchuť, akú majú vaše pstruhy navyše oprati iným úpravám, získavajú zrejme v začmudenej plechovej škatuli, z ktorej ste ich pred chvíľou vybrali.“ „Tak je,“ hovorí Emil, na ruky si natiahol rukavice, z plechovej škatule sňal vrchnák a ukazuje: „Na spodok nasypem vrstvu drevených pilín, nad ne na rošt položím ryby, škatuľu uzavriem a postavím nad ohník. Piliny tlejú, pstruhy pomaly mäknú a súčastne sa údia. Tak nadobúdajú tú zvláštnu chuť.“

 

„A piliny? Piliny máte odkiaľ? Spytujem sa na čosi, čo Emilovi môže pripadať naivné. „Piliny? Veď tých je v Dobšinej dostatok! Na pílach režú drevo z dobšinských lesov.“. . .

 

Úryvok z knihy Dobšinčana p.Jozefa Červínku                                                                                                                TAJOMSTVÁ SKLENENEJ PANNY Dobšiná predvčerom, včera a dnes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »