Aktuality

K Pamiatke zosnulých …

 

Stretnutie so smrťou je zakaždým v určitom zmysle slova skľučujúce a deprimujúce. Určite je rozdiel v tom, či sme konfrontovaní so smrťou blízkeho človeka, priateľa, rodinného príslušníka, životného partnera, niekoho načisto cudzieho alebo so svojou vlastnou smrťou. No pocity skľúčenosti, krehkosti, nestálosti, či slabosti, dokonca až strach pred mocou a neúprosnosťou smrti sa objavujú zakaždým vo väčšej, či menšej miere.

V týchto dňoch sme svojim spôsobom tiež konfrontovaní so smrťou, keď spomíname na svojich blízkych, či predkov, ktorí vo chvíli svojej smrti opustili túto pozemskosť a odišli z radov živých. Skrze ich smrť, skrze návštevu ich hrobových miest na cintorínoch sme však nepriamo my sami konfrontovaní s realitou aj tej našej smrti a pominuteľnosti. Uvedomujeme si, že toto je cesta, po ktorej, až raz príde čas, budeme „kráčať“ my sami. Aký postoj k smrti teda máme zaujať? Ponúka nám aj v tomto ohľade nejaké východisko Písmo sväté?

Je nemálo tých, ktorí sú presvedčení, že smrťou to všetko končí. Žijú v predstave, že žiadne „potom“ neexistuje. Akýkoľvek posmrtný život, alebo akékoľvek stretnutie s Bohom po smrti je pre nich vylúčené.

Ešte pred niekoľkými rokmi sa na jednom cintoríne v nemeckom meste Hannover dalo vidieť zvláštny hrob. Patril jednej bohatej pani, ktorá počas života neverila vo vzkriesenie. Vo svojej poslednej vôli uviedla, že si praje, aby jej hrob bol zakrytý hrubou žulovou platňou, ktorá bude zaistená ťažkými kamennými blokmi. Na tomto hrobe sa nachádzal takýto nadpis : Tento hrob, ktorý tu bude naveky, sa nesmie nikdy otvoriť. Bratia a sestry, vskutku zaujímavé, koľko námahy to človeka stojí, aby poprel vzkriesenie z mŕtvych! Čo sa však stalo? Vietor k tomuto „večne uzavretému hrobu“ prifúkol maličké semienko topoľa. Semienko dopadlo medzi žulovú platňu a ťažký kamenný blok, a začalo pučať. Postupne z neho vyrástol veľký strom, ktorý žulovú platňu nadvihol, a tým zmaril želanie nebohej pani. Hrob sa otvoril! Milí priatelia, je to jedno, čo si ľudia vymyslia, aby unikli pred Bohom! Nepomôže ani ťažká žula ani kamenné bloky. On si nájde každého z nás! Lepšie, keď sa to udeje za života ako potom.

Celkom iný názor na to, čo bude po smrti má však Biblia. Tá práveže pojednáva o tom, že po smrti ešte čo to nasleduje, a nie je to vôbec nepodstatná maličkosť, či zanedbateľný detail. Ak nám aj Písmo sväté na všetky naše otázky ohľadom smrti, posmrtného života alebo toho, kde sa teraz nachádzajú mŕtvi, detailne neodpovedá, predsa v jednej veci má jasno: všetci mŕtvi budú vzkriesení. Je úplne jedno, či boli pochovaní klasickým spôsobom, alebo šli na kremáciu alebo zahynuli v hlbinách mora alebo niekde vysoko v horách. Spôsob úmrtia a miesto hrobu v tom nezohrávajú žiadnu rolu. Syn Boží ich všetkých prebudí k životu svojou božskou mocou a autoritou.

Je smutné, koľko námahy a úsilia si človek dá, len aby si vymyslel vlastné cestičky k spáse, do neba, namiesto toho, aby prijal toho, ktorý skutočne je Cesta i Pravda i Život. Koľko námahy si dá, aby poprel vzkriesenie, tak ako aj tá bohatá pani z Hannoveru. Tak niektorí presviedčajú sami seba a iných, že po smrti nie je už nič a nič nemožno očakávať. Ani odmenu ani trest. Ani večný život ani večné odsúdenie. Iní zas presviedčajú sami seba a iných o svojej dobrote a spravodlivosti ignorujúc Božie slovo, ktoré hovorí: Niet spravodlivého, niet ani jedného. Všetci totiž zhrešili a nemajú slávu Božiu.

Nachádzame sa v čase, kedy viac ako inokedy myslíme na svojich blízkych zosnulých. Treba si však uvedomiť, že pre nich už nič spraviť nemôžeme. Môžeme k Bohu jedine volať a prosiť, aby im bol milostivým nebeským Otcom a nie prísnym a spravodlivým Sudcom. No nevieme dodatočne uveriť v Boha namiesto nich. Nevieme namiesto nich robiť ani dodatočné pokánie a ľutovať namiesto nich ich hriechy. „Kniha“ ich života je uzavretá a nedá sa z nej ani nič vygumovať, ani nič dopísať.

Preto si myslím, že blížiaca sa pamiatka zosnulých je skôr príležitosťou pre nás živých, aby sme si veci, resp. vzťah s Pánom Bohom dali do poriadku čím skôr. Kým ešte žijeme. Po smrti sa už totiž na našom živote nebude dať zmeniť nič. Nebude sa dať dodatočne uveriť ani sa dodatočne kajať. Teraz je na to čas. Preto so žalmistom spolu voláme : Ajhľa, dnes je deň milosti, dnes je deň spasenia. Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali. Nuž a počiatkom múdrosti je nie je nič iné ako bázeň pred Hospodinom.

V tieto dni sa preto neuspokojujme falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je. To si len človek tak vymyslel. No Syn Boží, ktorý prišiel z večnosti, On vie ako je to naozaj. On nás učí ináč. Neuspokojujme sa preto falošnou predstavou, že po smrti už azda nič nie je! A že sa teda ani za nič nebudeme musieť zodpovedať. Neutešujme sa ani tým, že si vystačíme vlastnou dobrotou a že k spáse v podstate Boha ani nepotrebujeme. Nech je našou útechou a istotu, vždy vtedy, keď sme konfrontovaní so smrťou, jedine to, že sme uverili v Krista Ježiša, ktorého Boh poslal ľuďom na svet za Spasiteľa. Modlime sa za to, aby sme v pevnej viere zotrvali až do konca! Tak aby raz aj nad nami mohli zaznieť slová nášho Pána a Spasiteľa : Dobrý a verný sluha. Nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi v radosť v svojho Pána!

Mgr. Rado Gdovin, ev. farár, foto: Juraj Karika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »