História

Dielo významného Dobšinčana: Simon Jex 1862 – 1915

 

Návštevy cintorínov, zapálenie sviečok na hroboch, spomienky na tých, čo už nie sú medzi nami každý rok charakterizujú prvé novembrové dni. Krásne slovenské tradície, spolu s veľkými cirkevnými sviatkami Všetkých svätých kráčajú ruka v ruke osvetlenými cintorínmi našich miest a obcí. Jedným z týchto hrobov, ku ktorému by mohli viesť aj naše kroky na evanjelickom cintoríne je významný, ale nami zabudnutý dobšinský rodák Simon Jex. Kto bol tento Dobšinčan, od smrti ktorého 2. novembra v tomto roku uplynulo 100 rokov? Prečo by nemal vymiznúť z pamäti mesta? Prečítajte si teda dobovú správu z banského časopisu, ktorá nám približuje život a dielo tohto muža, významného banského inžiniera európskeho formátu.

Ťažký úder zasiahol Maďarskú kameňolomnú účastinnú spoločnosť, a s ňou celú banskú pospolitosť náhlym úmrtím Simona Jexa, banského riaditeľa v Tatabányi, dňa 2. novembra 1915 v Tóvárosi. V 53. roku pracovitého života ho zasiahla smrť a s ním sa žiaľ vyvrátil jeden zo stĺpov súčasných vynikajúcich odborníkov, ktorí sa zaslúžili o to, že maďarské uholné bane, ktoré doposiaľ boli ovládané zahraničnými odborníkmi, sa otvorili krajanom, ktorí svojou prácou položili základy pre dobré meno maďarského banského inžinierstva aj v zahraničí. Ako začiatočníci sa zaslúžili o to, že sa v priebehu krátkeho obdobia maďarské uholné baníctvo stalo nielan jazykom, ale aj duchom dokonale maďarským.

Simon Jex sa narodil v roku 1862 v Dobšinej. Baníci z jeho rodného mesta v ňom vzbudili lásku k budúcemu smerovaniu a prilnutie k povolaniu, čo v budúcnosti mnohokrát dokázal. Po ukončení vyššej banskej školy v Banskej Štiavnici sa umiestnil v tejto klenotnici baníctva, potom vstúpil do služieb Petroženského banského závodu, neskôr pôsobil v Bosniansko-hercegovinskom Dolnotulzlajskom a potom v srbskom kozlajskom banskom závode, financovanom francúzskym kapitálom. V roku 1893 bol ako vedúci závodu poverený otvorením závodu v Komlósi a jeho meno sa spájalo so samotným založením tohto podniku. V priebehu pestrej služobnej praxe si prisvojil mnohostrenné vedomosti, ktoré potom uplatňoval vo svojich dôležitých zamestnaniach, či už ako riaditeľ podniku účastníckej spoločnosti MAK v Tatabányi a v závodoch v maďarskom uhoľnobanskom priemysle.

1. januára, práve v období kedy sa započal neobyčajný rozkvet a vývoj závodu v Tetabányi, vstúpil do služieb podniku, v ktorom do augusta 1907 pracoval vo funkcii ústredného hlavného inžiniera a od tej doby bol riaditeľom závodov v Tetabányi. Za jeho pôsobenia sa podnik ďalej rozvíjal a s jeho menom sa spája celý rad činností. Svojim neoblomným pracovným zaujatím, silnou vôľou a pracovitosťou sa stal vzorom svojich pracovníkov, ktorí v ňom oplakávali nielen vzorného šéfa, ale aj človeka s ozajstným citlivým srdcom. Počas svojho pôsobenia venoval obzvlášť veľkú pozornosť finančnej a morálnej situácii pracovníkov a viditeľné znaky tejto jeho činnosti ostanú stálou spomienkou. Bol človekom, ktorý sa vyhýbal hlasným prejavom a ktorý v práci našiel svoj životný cieľ. Uspokojovalo ho len vedomie, že svojou prácou slúži spoločnosti a prejavom úslužnosti svojich podriadených sa vyhýbal.

Roky ho trápili pred časom získané reumatické ťažkosti. Silou vôle a trpezlivosťou znášal svoje bolesti, avšak v priebehu roka 1915 sa jeho choroba natoľko zhoršila, že sa rozhodol o vystúpení z práce. V rokoch odpočinku, vedomí svojej pripravenosti a povolanosti, mal v úmysle spracovať svoje skúsenosti a tým slúžiť maďarskému uhoľnému baníctvu. Hlboko ľutujeme, že tento úmysel už nemohol uskutočniť. K svojmu rodnému mestu lipol priam detskou prítulnosťou a tam chcel nájsť miesto zaslúženého odpočinku. Svoj „dôchodkovský domov“ si v Dobšinej staval s láskou a starostlivosťou a pokiaľ ho pripravoval, mienil sa usadiť v Tóvárosi. Po presťahovaní do Tóvárosu a zariaďovaní dočasného domova ho nečakane zasiahla smrť a predčasne ukončila v úspešnej práci prežitú životnú cestu.

V Tóvárosi 4. novembra predniesol pri jeho rakve precítený smútočný prejav Jeno Vida, generálny riaditeľ firmy MAK pred počestnými smútiacimi, medzi ktorými sa nachádzal ministarský radca Lajos Loczy, ďalej Tamás Iglói Szontágh za zemepisnú a prírodovedeckú spoločnosť a Dr. Lajos Hajdu, zastupujúci maďarské kráľovské banské kapitánstvo a OMBKE. Boli prítomní aj pracovníci úradov a podnikov v Tatabányi a Tóvárosi. Do svojho rodného mesta sa mohol presťahovať už iba mŕtvy, kde bol 6. novembra za veľkej účasti uložený k večnému odpočinku. Pri jeho hrobe boli posledné slová lúčenia tieto: „Hoci odišiel z našich kruhov a nevidíme ho viac, ostane predsa s nami, lebo jeho práca sa nemôže zničiť a tá ho udrží v našej pamäti. Nech nájde svoj odpočinok v materinskej zemi ten, ktorý vo svojom živote oddychovať nevedel. Nech je požehnaná jeho pamiatka.“

Text: Viliam Lipták, foto: Juraj Karika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »