Aktuality

Učiteľky z Dobšinej: Deti patria do školy???

 

Ako hovoria učiteľky z Dobšinej Erika Polgáriová a Eleonóra Liptáková,„zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia a tak je tu otvorený list číslo 2.“ Tento krát je určený oficiálne autorom „Rómskej reformy“, ale neoficiálne tiež učiteľskej komunite a širokej verejnosti. Zmeny sa totiž týkajú  všetkých. 

 

„Pri všetkej úcte, aj napriek snahe a niekoľkým dobrým návrhom je „Rómska reforma“ plná zlých, scestných a nezmyselných návrhov, ktoré ak prejdú do praxe, pardón za výraz, ale máme „po chlebe“… Nasledovné riadky berte naozaj ako snahu o konštruktívne pripomienkovanie k uvedeným návrhom nás a našich kolegov, lebo smerom, akým je reforma nastavená, podľa našich skúseností cesta nevedie. Prečo? Lebo už slogan časti vzdelávania „deti patria do školy“ je absurdný. Dieťa prirodzene trávi veľa času v školskom prostredí, ale nie je jeho prvoradé miesto v rodine? Medzi ľuďmi, ktorí sú mu najbližší, ktorých miluje, rešpektuje a napodobňuje …“Približujú učiteľky a preto vám ako jediní prinášame exkluzívny otvorený list učiteliek z Dobšinej k Rómskej reforme. Je obšírny, no veríme, že vás to neodradí a nájdete si čas na jeho prečítanie a možno aj formou našej diskusie prispejete svojím názorom, či návrhom.

 

„Vážený pán minister Kaliňák, vážený pán splnomocnenec vlády Pollák, hneď v úvode sa chceme touto formou poďakovať Vám aj Vašim kolegom, ktorí spolu s Vami spracovali dokument Správna cesta (rómska reforma), za to, že vidíte problémy, ktoré v spoločnosti vyvstávajú v súvislosti so sociálne neprispôsobivými občanmi, že máte odvahu tieto problémy verejne priznať a pomenovať, že máte snahu a odhodlanie (a veríme, že úprimne) tieto problémy riešiť. A tiež za to, že na prvom mieste v spomínanom dokumente je práve oblasť vzdelávania, pretože my pri riešení týchto problémov vnímame vzdelávanie ako prioritu.

 

Opäť si Vás dovoľujeme takto osloviť a pripomenúť sa Vám – sme dve učiteľky z Dobšinej (autorky „Listu“), zároveň pracujeme aj ako odborné zamestnankyne – školská psychologička a špeciálna pedagogička. Dovolíme si tvrdiť, že máme praktické skúsenosti priamo z vyučovacieho procesu a z pedagogickej práce s deťmi zo sociálne neprispôsobivých rodín (alebo, ak použijem Váš termín, z „rizikových rodín“) a tiež z odbornej práce s týmito deťmi, častokrát sme priamo pri ich diagnostike (psychologickej či špeciálno-pedagogickej) príp. sa na nej aj podieľame. Preto nám dovoľte niekoľko otázok, návrhov či konkrétnych pripomienok k Správnej ceste.

 

Prečo „rómska reforma“? Učíme na škole, ktorú navštevujú žiaci nerómskeho i rómskeho pôvodu – aj keď toto „značkovanie“ Róm / neRóm v škole je založené na čisto subjektívnom posúdení učiteľa a my s ním nie sme stotožnené. Pýtali sme sa osobne Vás i p. Orgovánovej na to, ako máme v škole rozhodnúť o tom, kto je a kto nie je Róm, na základe čoho to máme zhodnotiť a posúdiť (farba pleti, vlasov, očí? – čo potom s modrookým blonďavým dieťatkom? … materinský jazyk? – čo s dieťaťom, ktoré po rómsky nerozpráva? … pôvod rodičov? – čo s dieťaťom v prípade, že jeden z rodičov nie je rómskeho pôvodu? … priezvisko? – toto nefunguje, keďže rovnaké priezviská sa vyskytujú u Rómov i neRómov atď., mohli by sme pokračovať pri vymenovávaní kritérií…), žiaľ, odpoveď sme od Vás nedostali. Takže na základe nášho subjektívneho posúdenia („veď predsa každý vie, kto je a kto nie je Róm“) vieme „objektívne“ povedať, že našu školu navštevujú vo väčšine žiaci rómskeho pôvodu. Menšina v rámci Slovenska je na našej škole väčšinou. Vami navrhované opatrenia sa nebudú týkať Rómov „en bloc“, osobne poznáme mnoho takých Rómov. Avšak na druhej strane je pravdou, že tí, ktorých sa tieto opatrenia budú týkať, budú prevažne Rómovia. Preto „rómska reforma“?

 

„Nepodchytením výchovy dieťaťa od počiatku nechávame mnohokrát deti nezodpovedných a neschopných rodičov behať do siedmych rokov po ulici.“  Určite, aj podľa nášho názoru je nevyhnutné podchytiť výchovu dieťa OD POČIATKU, t.j. od jeho narodenia, nie až od troch rokov života. Preto je nevyhnutné podchytiť aj výchovu a  vzdelávanie NEZODPOVEDNÝCH a NESCHOPNÝCH RODIČOV týchto detí a zapojiť ich aktívne do výchovy a vzdelávania vlastných detí. Dieťa sa učí predovšetkým pozorovaním, berie si príklad zo svojho najbližšieho okolia, jeho vzorom sú na prvom mieste jeho rodičia (a toto sa nezmení tým, že dieťa umiestnime od rána do večera do škôlky či školy, kde sa mu budú venovať „cudzí“ ľudia) a ak v rodine dieťa nevidí matku a otca, ktorí sa mu venujú, hrajú sa s ním, rozprávajú sa s ním, čítajú mu knihy, spolu s ním si kreslia …, kde sa to dieťa naučí, ako sa má v budúcnosti starať o vlastné deti a venovať sa im? Kde a kto mu poskytne vzory v tejto oblasti? Škola? Asi ťažko. Snáď čo-to po teoretickej stránke by sa dalo v škole zastrešiť, no bolo by nevyhnutné zaviesť do škôl povinný vyučovací predmet, ktorý by deťom poskytol súbor vedomosti v oblasti sexuálnej výchovy, výchovy k rodičovstvu, starostlivosti o dieťa, starostlivosti o domácnosť, hospodárenia v domácnosti a pod. Avšak VÝCHOVU V RODINE nenahradí vyučovací predmet RODINNÁ VÝCHOVA, nenahradí ju nič a nikto. Nezabúdajme na morálny vývin dieťaťa, t.j. proces poznávania, akceptovania a zvnútorňovania  určitých noriem konania. „Nevyhnutným predpokladom pre osvojenie noriem správania je adekvátna funkcia rodinného prostredia, iné prostredie nemá v tejto oblasti taký význam, pretože nemá potrebnú emocionálnu váhu.“ (Mgr. L.Čopíková; http://babetko.rodinka.sk/vychovavame/vychovavame/moralny-vyvin-u-deti-a-dospievajucich-i/, spracované podľa odbornej psychologickej literatúry)

 

 „Takéto dieťa skončí spravidla v špeciálnej triede či škole, kde štát za vzdelávanie zbytočne platí 2-krát vyššiu sumu za dieťa ako v škole normálnej.“ Nevieme, čo konkrétne znamená „spravidla“. Vieme však, opäť z vlastnej skúsenosti a praxe v našej škole, že „takéto“ deti sa snažíme zaškoliť v triedach nultého ročníka, čomu predchádza psychologická diagnostika dieťaťa a vyšetrenie školskej zrelosti dieťaťa centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (ďalej „CPPPaP“, t.j. štátnym zariadení, žiaľ, nevieme posúdiť, či „zodpovedným“). Stáva sa nám, že CPPPaP navrhne takémuto dieťaťu odklad povinnej školskej dochádzky, čím, podľa nášho názoru (a sedliackeho rozumu) dieťa stráca ďalší rok a až na naliehanie školy je dieťa zaškolené v „nulke“. No už niekoľko rokov sa nestalo (podotýkame, že píšeme o našej škole), že by takéto dieťa bolo zaradené do špeciálnej základnej školy, a to aj napriek tomu, že jeho aktuálna intelektová úroveň v čase vyšetrenia bola v pásme mentálnej retardácie. A až keď ani po následnej rediagnostike s odstupom jedného až dvoch rokov nenastáva u dieťaťa progres úrovne intelektu, dieťa je preradené so súhlasom rodičov do špeciálnej školy. K tomu, čo ste uviedli k financovaniu špeciálnych trieda a škôl, či štát „zbytočne“ platí „2-krát“ vyššiu sumu za dieťa ako v škole „normálnej“, sme sa ani nechceli vyjadrovať … podľa nášho názoru žiadna investícia do vzdelávania detí nie je zbytočná a čo sa týka vzdelávania detí zo sociálne neprispôsobivých rodín, tieto deti si vyžadujú špeciálno-pedagogický prístup, špeciálne výchovno-vzdelávacie postupy, metódy a formy práce či už v špeciálnych školách alebo v rámci inkluzívneho vzdelávania, čo tiež bude niečo stáť (a dovolíme si tvrdiť, že to bude viac, než 2-násobok) … a mimochodom, špeciálne triedy sú už roky súčasťou „normálnych“ škôl.

 

 „Také dieťa nakoniec nezíska ani výučný list, ani prácu a naveky zostáva závislé na sociálnom systéme.“ Ani to, že dieťa zostane v základnej škole, mu nezaručí, že získa výučný list a prácu, keďže nie je motivované rodinným prostredím a vzdelanie nie je pre neho hodnotou; dieťa, často skončí v nižšom ročníku základnej školy, pretože o vzdelávanie a učenie nejaví žiadny záujem, aj keď niektoré deti by boli schopné základné učivo zvládať. Chýba však akákoľvek snaha zo strany jednak detí, jednak ich rodičov a vnútorná motivácia týchto detí dosiahnuť aspoň základné vzdelanie (15-ročný žiak nám na otázku, prečo sa neučí a ako sa postará o svoje deti, keď nebude mať prácu, odpovie: „Načo, štát sa postará“ – nesprávne nastavený sociálny systém, ako uvádzate v bode 1.2, ktorý svojim spôsobom deti demotivuje). Niektoré 15-ročné (aj 14-ročné) dievčatá zostávajú tehotné, po dovŕšení 16-tich rokov veku sa do školy už ani neunúvajú a povinnú školskú dochádzku tiež ukončia v nižšom ročníku. Existujúce kurzy na doplnenie základného vzdelania prebiehajú „extrémnou“ formou (ako to, nechtiac, no úplne správne vystihol jeden z absolventov takéhoto kurzu, ktorý nemal ukončené ani primárne vzdelávanie, keďže nemal úspešne skončený ani len 4. ročník základnej školy, no získal kurzom nižšie sekundárne vzdelanie; navyše po diagnostike u tohto 16- ročného chlapca, a to podotýkame mal za sebou 10 rokov školskej dochádzky – takže tu sme tak trochu skeptické, či 3 roky povinnej predškolskej výchovy budú postačujúce – bola zistená úroveň intelektu v pásme mentálnej retardácie), keď žiak, ktorý počas niekoľkých školských rokov nebol schopný učiť sa, zrazu v priebehu jedného školského roka s frekvenciou kurzu 1 x týždenne si dokáže doplniť všetky základné vedomosti a dostane doklad o tom, že získal základné vzdelanie – výsmech a dehonestácia základného vzdelávania a vzdelania.

 

„1.1.1 Problém: Nepripravenosť detí (jazyková, zručnostná, sociálna …) pochádzajúcich z rizikových rodín (pre zdravý vývoj dieťaťa) na vstup do prvého ročníka základnej školy.“ Dovolíme si tvrdiť a doplniť, že nie len jazyková, zručnostná, sociálna … nepripravenosť, ale mentálna alebo rozumová „nepripravenosť“, je u mnohých týchto detí najväčším problémom. Nemáme na mysli sociálne podmienenú retardáciu, ale mentálne postihnutie na biologickom podklade. Každý psychológ, ale i laik vie, že aj malá anomália či nežiaduci faktor počas tehotenstva, pôrodu či krátkeho času po pôrode, môže v mozgu dieťatka zanechať stopu a že i nepatrná stopa môže v školskom veku u dieťaťa zapríčiniť problémy pri vzdelávaní. Deti zo sociálne neprispôsobivých rodín sú vystavené mnohým vážnym nežiaducim faktorom už pri počatí –  nezriedka sú splodené v stave opitosti rodičov. Aká je životospráva budúcej matky, ktorá pod srdcom nosí svoje dieťa? Fajčenie, pitie alkoholu, fetovanie, nesprávna či nedostatočná výživa, zanedbaná hygiena, prekonané neliečené infekcie či pohlavné choroby, parazity … so zdravou životosprávou nemajú nič spoločné. A  skúste zistiť v ambulanciách gynekológov, koľko týchto budúcich mamičiek chodí pravidelne na prehliadky a navštevuje pravidelne poradňu. Starostlivosť o novorodenca? Detto. Neraz sme my i žiaci našej školy mali možnosť vidieť cestou zo školy matku, ktorá sedí na schodoch, v jednej ruke drží dieťa, ktoré kojí a v druhej ruke drží cigaretu, z ktorej si s chuťou poťahuje.

 

„1.1.1 RIEŠENIE: Zavedenie povinnej 3-ročnej predškolskej výchovy pre deti z rizikových rodín…“ Súhlasíme, je nevyhnutné začať s výchovou a vzdelávaním detí čo najskôr, no ako sme už písali vyššie, ešte skôr a za účasti rodiny – povinne – pre deti i pre rodičov. Myslíme si, že by bolo vhodné začať riešiť efektívny spôsob povinnej predškolskej výchovy a vzdelávania, čím, podľa nás, pre tieto deti klasické materské škôlky nie sú. Deti zo sociálne neprispôsobivých rodín potrebujú intenzívny individuálny prístup, rozvoj čiastkových funkcií zrakového a sluchového vnímania oveľa intenzívnejšie než ostatné deti, ktoré mali od narodenia dostatok podnetov pre rozvoj týchto funkcií. Deti zo sociálne neprispôsobivých rodín určite potrebujú tráviť čas aj v kolektívoch s ostatnými deťmi. Žiaľ, nevieme si dosť dobre predstaviť, ako toto dokážeme zabezpečiť v našom meste a podobných lokalitách (vzhľadom na demografický vývoj), kde počet detí zo sociálne neprispôsobivých rodín bude niekoľkonásobne prevyšovať alebo už prevyšuje počet ostatných detí. Myslíme si, že v lokalitách s vyššou koncentráciou sociálne neprispôsobivých rodín je potrebné zriaďovanie (možno pre samosprávy i povinne) komunitných či materských centier a kombinácia výchovy a vzdelávania v materských školách s prácou s detičkami a ich rodičmi v týchto centrách (rodičia sa musia naučiť, ako s deťmi pracovať, pretože to nevedia; mnohí skutočne nevedia, že je to pre rozvoj dieťaťa potrebné – a tu nehovoríme o tridsiatnikoch či starších rodičoch, máme na mysli rodičov detí od narodenia do 6 rokov veku, t.j. často ľudí veľmi mladých, mladistvých, adolescentov, s ktorými sa pracovať určite dá), následne povinná individuálna práca rodičov s dieťaťom v domácom prostredí ako „domáca úloha“, kontrolovaná a veľmi jednoducho skontrolovateľná pri ďalšej návšteve MŠ či centra. Prínosom by určite bolo aj využiť už získané skúsenosti, vzdelávacie a zážitkové prvky projektu Dobrý štart, ktorý s podporou Európskej únie realizoval Rómsky vzdelávací fond a bol realizovaný nielen na Slovensku.

 

„1.1.2 Problém: Nedostatočná pozornosť venovaná deťom z rizikových rodín, respektíve rizikovým deťom zo strany rodín a výchovno-vzdelávacieho systému.“Súhlasíme, že zo strany sociálne neprispôsobivých rodín je vlastným deťom venovaná nedostatočná pozornosť – tu sa dá presne identifikovať zodpovednosť rodičov, ktorí ako rodičia zlyhávajú. Avšak ako učiteľky absolútne nesúhlasíme s tvrdením, že pozornosť zo strany výchovno-vzdelávacieho systému je nedostatočná – veľmi všeobecné tvrdenie … čo to znamená? Výchovno-vzdelávací systém je „súbor všetkých školských a iných  vzdelávacích inštitúcií, ich fungovanie a prostriedky (vrátanelegislatívnych), ktoré vkrajinezabezpečujú realizáciuvzdelania“. (http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/system_vzdelavaci.html). Myslíme si, že je nevyhnutné i tu identifikovať presnejšie a konkrétnejšie postavenie jednotlivých zložiek systému a ich zodpovednosť. Na základe navrhovaných riešení sa však celá zodpovednosť prenáša na školy, v najväčšej miere na školy základné. A aké postavenie či zodpovednosť  má v tomto systéme RODINA ako výchovná inštitúcia?

 

1.1.2 RIEŠENIE: Zavedenie celodenného výchovno-vzdelávacieho systému pre deti z rizikových rodín…“ Súhlasíme, avšak nie v takej podobe, ako je to zatiaľ pilotne testované na niektorých školách (vrátane našej), a nie na báze dobrovoľnosti, ale pre deti zo sociálne neprispôsobivých rodín povinne. Na našej škole už teda máme konkrétne skúsenosti – len pred pár mesiacmi skončil projekt „Myslím už dnes na zajtrajšok“, ktorého cieľom bolo u detí vzbudiť záujem o budúce povolanie a zároveň motivovať ich k vzdelávaniu. Stálo to nemálo úsilia a energie najmä nás, učiteľov – naháňanie detí na popoludňajšie činnosti a neskutočná byrokracia … nejdeme to tu podrobne opisovať, no konečný efekt – takmer žiadny.  A keď sa tak nad tým zamýšľame, celodenný výchovno-vzdelávací systém predsa nie je žiadna novinka. Celodenný výchovno-vzdelávací systém existuje (školské kluby detí v školách – bolo by ich možné rozšíriť aj pre nižšie sekundárne vzdelávanie, mimoškolská záujmová činnosť na školách, centrá voľného času, základné umelecké školy, športové kluby atď.), len by bolo vhodné lepšie tento systém využiť či modifiovať a zefektívniť ho. A príprava detí na vyučovanie, vypracovanie domácich úloh opäť za spoluúčasti komunitných centier a povinnej spoluúčasti rodičov.

 

„1.1.3 RIEŠENIE: Dochádzka a správanie dieťaťa v školskom prostredí priamo ovplyvní formu a výšku sociálnej pomoci štátu rodine, z ktorej dieťa pochádza – napr. rodinné prídavky, aktivačný príspevok, atď.“ Plne súhlasíme, doplnili by sme tam aj plnenie rodičovských povinností a ich povinnú spoluúčasť na výchove a vzdelávaní vlastných detí.

 

 „1.1.3 Problém: Deti z rizikových rodín trávia prázdniny vo svojej obci, respektíve v osade, bez akýkoľvek pozitívnych podnetov.

1.1.3 RIEŠENIE: Zabezpečiť prázdninovú prevádzku materských a základných škôl s cieľom zmysluplne podchytiť výchovu detí z rizikových rodín aj počas prázdnin.“ Myslíme si, že nie je ideálne, aby deti polovicu svojho života od 3 do 18 rokov strávili v škole – počas školského roka celý deň a cez prázdniny opäť, domov budú chodiť len nocovať. A rodina bude opäť oslobodená od povinností a zbavená zodpovednosti, (príp. rodičia budú mať dostatok času a príležitosti „zabezpečovať“ ďalšie a ďalšie deti do škôl). Deti potrebujú tráviť čas aj v inom prostredí, než je škola, potrebujú tráviť čas s rodinou, so súrodencami a počas prázdnin potrebujú aj iné pozitívne podnety, než aké im môže ponúknuť škola, preto je potrebné zabezpečiť rôzne spôsoby zmysluplného trávenia prázdnin pre tieto deti a zapojiť aj ďalšie inštitúcie (už spomínané vyššie) a povinne aj RODIČOV. A kto sa bude počas prázdninovej prevádzky deťom venovať? Učitelia, ktorí s nimi strávia počas školského roka celé dni? Kde je tak prepotrebná psychohygiena učiteľa? 

 

„Nastavením sociálneho systému finančne motivujeme deti zo sociálne odkázaných rodín, aby okamžite po ukončení povinnej školskej dochádzky opustili vzdelávací systém a začali radšej poberať sociálne dávky, lebo je to pre rodinu finančne výhodnejšie.

„1.2.1 Problém: Dieťa po ukončení povinnej školskej dochádzky má nárok na zaradenie do systému aktivačných prác a byť tak poberateľom aktivačného príspevku. To mnohé rodiny a aj samotné dieťa motivuje hneď po skončení povinnej školskej dochádzky zo školy odísť.

1.2.1 RIEŠENIE: Predĺženie povinnej školskej dochádzky na 12 rokov.“ Zmeniť je nutné nastavenie sociálneho systému. Rodičom predsa zákon ukladá povinnosť starať sa a živiť dieťa do ukončenia štúdia resp. kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Tak prečo toto neplatí pre všetkých rodičov? Ak by mali túto povinnosť aj sociálne neprispôsobiví rodičia, boli by istým spôsobom motivovaní, aby podporovali svoje deti vo vzdelávaní a príprave na povolanie, aby sa raz boli schopné samé živiť.Predĺženie povinnej školskej dochádzky na 12 rokov, podľa nášho názoru, nevyrieši vyššie uvedený problém, len oddiali o 2 roky poberanie aktivačného príspevku, to je všetko. Akurát prinesie ďalšie problémy školám, ktoré budú povinnú dochádzku detí do 18-teho roku veku zabezpečovať – budú musieť riešiť záškoláctvo, vzdelávanie tehotných žiačok, individuálne vzdelávanie žiačok – matiek (aj viacnásobných; z vlastných skúseností vieme, že dvojnásobné matky vo veku 16 či 17 rokov nie sú ničím výnimočným) na materských dovolenkách a matiek detí do 3 rokov …

 

„Cieľom súčasného vzdelávacieho systému je, aby dieťa ukončilo povinnú školskú dochádzku, a nie to, aby získalo kvalifikáciu zodpovedajúcu jeho schopnostiam a bolo tak pripravené na pracovný trh.

1.3.1 Problém: Dieťa, ktoré ukončí povinnú školskú dochádzku počas štúdia na základnej škole, odchádza zo vzdelávacieho systému bez akýchkoľvek manuálnych zručností, ktoré sú základným predpokladom na získanie nízkokvalifikovaného pracovného miesta.

1.3.1 RIEŠENIE: Dieťa, ktoré v priebehu 9 rokov povinnej školskej dochádzky neukončí úspešne ôsmy ročník základnej školy, nastúpi na povinnú trojročnú učňovskú školu s povinnou dvojročnou praxou podľa výberu a schopností žiaka, rozhodnutia rodičov a potrieb pracovného trhu, ktorej cieľom bude maximalizovať šancu na zaradenie dieťaťa na pracovný trh.  Plne súhlasíme.

 

„V špeciálnych školách žiaci získavajú vzdelanie, ktoré zásadným spôsobom znižuje ich šance uplatniť sa na trhu práce a tým ich predurčuje na dlhodobú sociálnu odkázanosť. S týmto tvrdením nemôžeme súhlasiť. V špeciálnych základných školách (ďalej „ŠZŠ) deti získavajú vzdelanie adekvátne ich mentálnym schopnostiam, majú šancu v procese vzdelávania napredovať a zažívať úspech. A, ak nadviažeme na bod 1.3, práve deti v špeciálnych základných školách získavajú manuálne zručnosti posilnením hodín pracovného vyučovania. Po skončení základnej školy majú možnosť pokračovať vo vzdelávaní na odborných učilištiach, kde získavajú zručnosti potrebné pre nízkokvalifikované pracovné miesta a pomocné manuálne práce. Problém je niekde inde – legislatíva týkajúca sa zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, chránené dielne…

 

„1.4.1 Problém: V špeciálnych školách sa nachádzajú deti s ľahkým mentálnym postihnutím – tzv. variant A (veľakrát aj nesprávne diagnostikovaným), ktoré do špeciálnych škôl nepatria. Príplatok na špeciálne vzdelávanie týchto žiakov zbytočne zaťažuje štát a žiaci získavajú vzdelanie, ktoré zásadným spôsobom znižuje ich šance uplatniť sa na trhu práce a tým ich predurčuje na dlhodobú sociálnu odkázanosť.“

„1.4.1 RIEŠENIE: Zastaviť prijímanie žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím – tzv. variant A

do špeciálnych základných škôl.  K diagnostike detí zaradených do ŠZS sme sa už vyjadrili vyššie. Zaujímalo by nás však, čo znamená „veľakrát aj nesprávne diagnostikovaným“. Máte k tomuto tvrdeniu spravenú nejakú štatistiku? Deti s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia sú zaradené do špeciálnych škôl práve preto, že požiadavky kladené na žiakov bežných škôl nezvládajú, tempo postupu pri vzdelávaní je pre ne prirýchle, sú nesamostatné, postupne neúspešné, opakujú ročníky, navyše nemajú ani v rodinnom prostredí podporu, vytvorené podmienky a intenzívnu starostlivosť zo strany rodičov, aby mohli napredovať … ak nie sú zdiagnostikované alebo preradené do ŠZŠ (lebo napr. rodič nesúhlasí), zostávajú v bežných triedach, prepadávajú a nezriedka končia povinnú školskú dochádzku (vo veku 16 rokov) v piatom – šiestom ročníku (inak, viete o tom, že máme aj také základné školy, kde sa deviaty ročník z uvedených dôvodov ani neotvára?), čo nijako ich šance uplatniť sa na trhu práce nezvyšuje. Vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím (i ľahkým) v bežných triedach je nesmierne náročné pre všetkých účastníkov výchovno-vzdelávacieho procesu, a verte, že vieme presne, o čom píšeme, lebo spôsob vzdelávania detí s mentálnym postihnutím formou individuálneho začlenenie v bežných triedach dôverne poznáme. A už vôbec si to nedokážeme predstaviť v súčasných podmienkach, keď počet žiakov v bežných triedach nie je legislatívne určený, ale ponechaný v právomoci zriaďovateľa.

 

„1.4.2 Problém: Zodpovedná osoba za diagnostikovanie žiaka je zároveň aj finančne závislá na počte žiakov špeciálnej školy (napr. riaditeľ centra špeciálnopedagogického poradenstva je veľakrát súčasne aj riaditeľ špeciálnej základnej školy).“ Tak, nech sa nikto neurazí a nenahnevá sa na nás, ale kto tento bod sformuloval a napísal, nie je znalý problematiky. A opäť „veľakrát“ – čo presne to znamená? Máte to nejako percentuálne podložené? Konkrétne napr. pri ŠZŠ  v našom meste je tiež zriadené centrum špeciálno-pedagogického poradenstva (CŠPP), ktoré nezamestnáva vlastného psychológa a psychologickú diagnostiku zabezpečuje pre žiakov školy iné zariadenie, nezávislé od počtu žiakov tejto školy. Navyše, vyšetrenie školskej zrelosti je v kompetencii CPPPaP a až keď sa preukáže, že dieťa má nejaké zdravotné znevýhodnenie, až potom takéto dieťa prechádza do starostlivosti  CŠPP.

„1.4.2 RIEŠENIE: Zabezpečiť objektívnu vstupnú ako aj priebežnú pedagogickopsychologickú diagnostiku detí zodpovednou štátnou inštitúciou, a to tak, aby bolo možné odlíšiť handicap sociálneho znevýhodnenia a mentálnej retardácie.  Bez komentára.

 

1.4.3 Problém: Vzhľadom na chyby systému bolo množstvo detí neoprávnene zaradených do špeciálnych škôl. S týmto vyjadrením si taktiež dovolíme nesúhlasiť. Mentálna retardácia je oneskorený rozumový vývoj a deti s „handicapom sociálneho znevýhodnenia“, alebo podľa našej terminológie deti zo sociálne neprispôsobivého prostredia sú mentálne retardované nie na sociálnom, ale na biologickom podklade – už sme sa k tomu vyjadrili vyššie a, žiaľ, k mentálnemu postihnutiu sa pridružuje aj „handicap sociálneho znevýhodnenia“. Na základe akých skúseností či zistení ste prišli na to, že diagnostika detí je neobjektívna? A, keďže chcete zabezpečiť „objektívnu … diagnostiku detí zodpovednou štátnou inštitúciou“, máme pocit, že narážate na súkromné zariadenia. Sú podľa Vás neobjektívne a nezodpovedné? Viete konkrétne určiť, ktorých súkromných zariadení sa to týka? Vaše vyjadrenia sa určite dotknú zriaďovateľov súkromných centier a urážajú ich psychológov a špeciálnych pedagógov, odborných zamestnancov s požadovanou kvalifikáciou, často s predchádzajúcou praxou v štátnych zariadeniach. Prečo znevažujete ich prácu a pochybujete o ich profesionalite? Sú snáď profesijne menej zdatní, ako zamestnanci v štátnych zariadeniach? My, naopak, máme presne opačné skúsenosti. Štátne zariadenie nedokázalo zabezpečiť diagnostiku detí včas (čakali sme aj pol roka – rok na diagnostiku, potom pol roka – rok na správu), správy sú neúplné, neraz záver správy a odporúčania sú v rozpore, pre jedno dieťa sme dostali viacero správ s rôznymi závermi, psychológ dokázal vyšetriť/otestovať dieťa a vysloviť „objektívny“ záver za pár minút, čo však my za profesionálne a objektívne nepovažujeme.

1.4.3 RIEŠENIE: Na požiadanie rodičov umožniť objektívnu rediagnostiku detí zodpovednou

štátnou inštitúciou.“ Rodič má právo požiadať o rediagnostiku kedykoľvek a ktorékoľvek zariadenie zaradené v sieti škôl a školských zariadení, ktoré si vyberie a pre ktoré sa rozhodne. Aby sa rodičia i školy v spleti štátnych/neštátnych zodpovedných/nezodpovedných inštitúcií vedeli ľahšie zorientovať, bude im poskytnutý nejaký „pomocný“ zoznam „zodpovedných štátnych inštitúcií“? Kto a na základe čoho určí tieto „zodpovedné štátne inštitúcie“? Podľa nás veľmi nešťastne naformulované riešenie, ďalej nekomentujeme.

 

„Mnohé školopovinné deti nechodia do školy napriek tomu, že ich matka je doma na rodičovskej dovolenke.“  Nielen deti matiek, ktoré sú doma na rodičovskej dovolenke, ale i deti mnohých iných matiek, ktoré sú DOMA a poberajú iné príspevky, nechodia riadne do školy.

 

„1.5.1 Problém: Sankcia, zníženia rodičovského príspevku za záškoláctvo jej detí na polovičku sa míňa účinku, lebo toto zníženie je nahradené cez vyššiu dávku v hmotnej núdzi.

1.5.1 RIEŠENIE: Neumožniť nahradiť vyššou dávkou v hmotnej núdzi akúkoľvek finančnú sankciu voči jednotlivcovi či rodine v hmotnej núdzi. Súhlasíme. Rodič má zo zákona povinnosť zabezpečiť, aby dieťa bolo každý deň v škole – a to upravené a pripravené na vyučovanie. Zároveň odporúčame zamyslieť sa v súvislosti s týmto problémom aj nad inštitútom osobitného príjemcu prídavku na dieťa – asistovaný nákup nie je pre neprispôsobivé rodiny žiadnym trestom.

 

„Spoločné vzdelávanie detí rôznych schopností, zručností, etník či postihnutí (inkluzívne vzdelávanie) rovnomernejšie rozvíja dieťa a lepšie ho pripravuje na praktický život.“  Súhlasíme a myslíme si, že s inklúziou nie je problém ani teraz, „vzdelávanie detí rôznych schopností, zručností, etník či postihnutí“ je v bežných triedach takých základných škôl, ako je tá naša, každodennou realitou – každé dieťa je jedinečné, všetky deti sa líšia svojimi schopnosťami a zručnosťami, v bežnej triede sa spoločne vzdelávajú deti rómske i nerómske, dokonca v nejednom prípade sedia v jednej lavici, formou individuálneho začlenenia i deti s rôznym druhom postihnutia, vrátane detí s mentálnym postihnutím, v škole sú spolu deti z prispôsobivých i neprispôsobivých rodín. A ak máte na mysli inklúziu detí z neprispôsobivých rodín, tu nám nedá nezabŕdnuť do problematiky SEGREGÁCIE – toto keď počujeme, plus keď sa k tomu ešte pridajú termíny ako DISKRIMINÁCIA a RASIZMUS, a vždy vo vzťahu k rómskym deťom, je nám z toho nanič. Toto nie je o rase. Máme v škole niekoľko šikovných žiakov rómskeho pôvodu, prospievajú a napredujú – tieto deti však majú starostlivé, podporujúce a rozvíjajúce rodinné zázemie. Toto je o rodine, v ktorej dieťa vyrastá. V meste, ako je to naše, kde je len jedna základná škola, je takáto inklúzia vynútená, lebo rodič nemá inú možnosť, kam dieťa umiestniť. Ak takú možnosť má, dochádza a bude dochádzať k prirodzenej segregácii a prispôsobivý (nerómsky i rómsky) rodič dá dieťa inde, nakoniec v škole zostanú len deti z neprispôsobivých rodín … a takých škôl už je niekoľko – tak čo s tou inklúziou? Dá štát za povinnosť prispôsobivým rodičom, aby svoje deti vodili do takejto školy? Dá za povinnosť riaditeľom škôl, aby to zabezpečili? Alebo to dostane za úlohu minister školstva či vnútra?  Alebo dostane škola (v rámci inklúzie) za úlohu presvedčiť deti z prispôsobivých rodín, že zápach v triede je „normálka“ a pri vstupe do triedy sa nemajú čo pozvracať? Že mať vši, blchy či svrab je v poriadku? Že rešpektovať spolužiakov, ktorí si neplnia školské povinnosti, nenosia si pomôcky, počas vyučovania vyrušujú (v lepšom prípade spia) a ktorí ich brzdia vo vzdelávaní je OK? Ako riešiť takéto problémy, ktoré priamo so vzdelávacím procesom súvisia a znižujú jeho kvalitu? Toto sme nikde v Správnej ceste nenašli – ani ako zadefinovaný problém. Pozývame Vás na pár dní na návštevu našej školy.

 

A len tak, pre zaujímavosť, u nás je v deviatom ročníku spolu cca 48 detí, z toho je 14 detí s ľahkým mentálnym postihnutím (10 zatiaľ v ŠZŠ), 8 detí s iným špecifikom (sluchové postihnutie, poruchy učenia, porucha pozornosti a aktivity, porucha správania, narušená komunikačná schopnosť, tehotenstvo), takže to nám vychádza do tried cca po 13 intaktných + 7 mentálne postihnutých + 4 s nejakým špecifikom. Vie si niekto z Vás predstaviť učiť v takejto triede? Predstaviť možno áno, ale aby to reálne zvládol jeden učiteľ je v našich podmienkach – nemožné. Ale možno nejaký učiteľ z Fínska či Anglicka, (kde im to tak dobre ide s tou inklúziou a s tými našimi žiakmi z neprispôsobivých rodín), by nám to mohol prísť predviesť (samozrejme za našu mzdu), určite by každý z nás takúto pomoc a skúsenosť uvítal a veľmi rád by sa priučil.

 

1.6.1 Problém: Inkluzívne vzdelávanie je finančne aj personálne náročnejšie, avšak súčasný systém neumožňuje škole zohľadniť reálne náklady naň.

1.6.1 RIEŠENIE: Nastaviť spravodlivé financovanie inkluzívneho vzdelávania, ktoré plne zohľadní náklady školy spojené s jeho zabezpečením. Máte predstavu (konkrétnu) o tom, čo všetko je potrebné na školách zabezpečiť v súvislosti s inkluzívnym vzdelávaním? Koľko to všetko bude stáť? Myslíte si, že ušetrené financie v špeciálnych školách budú postačujúce? Bez komentára.

 

1.6.2 Problém: Vzdelávací systém nemotivuje učiteľa za náročnú prácu s deťmi z rizikových rodín, respektíve s rizikovými deťmi.

1.6.2 RIEŠENIE: Učiteľ pracujúci s deťmi z rizikových rodín, respektíve s rizikovými deťmi, bude mať nárok na motivačný príplatok, ktorého výška sa bude odvíjať od počtu takých žiakov v triede. Nie sú financie ani na zabezpečenie primeraných základných miezd učiteľov. Ďalej to nekomentujeme.

 

„1.7 Vzhľadom na chybné doterajšie nastavenie systému, budú mať tisícky detí, ktoré už sú a následne budú ešte niekoľko rokov prichádzať na stredné školy, výrazné problémy so svojim začlenením do vzdelávacieho procesu.

1.7.1 Problém: Pomocná profesia asistenta učiteľa je určená len pre využitie v materských a na základných školách.

1.7.1 RIEŠENIE: Umožniť výkon pozície asistenta učiteľa aj v stredoškolskom vzdelávaní.“

 

„Mnohé základné školy deťom nezabezpečujú teplú stravu. Miesto teplého jedla deti dostávajú potravinové balíčky, ktoré následne, hlavne deti z rodín v hmotnej núdzi, odnášajú domov, čím nie je zabezpečená riadna starostlivosť o žiakov základných škôl.“

Ešte raz „… čím nie je zabezpečená riadna starostlivosť o žiakov základných škôl“ – toto nemyslíte vážne, či?

1.8.1 Problém: Školám zákon umožňuje vydávať obedy formou suchej stravy. A to je problém?

1.8.1 RIEŠENIE: Zrušiť možnosť vydávať obedy v základných školách formou suchej stravy.“ Toto bude problém. Ako prvé nás napadla otázka: Čo školy, ktoré nemajú školskú jedáleň? ŠKOLA má v prvom rade vzdelávať a vychovávať … do tohto sa stravovanie, samozrejme, musí vtesnať … príspevok na zabezpečenie stravovania detí v hmotnej núdzi, veľmi pekne nazvaný ako „dotácia na podporu výchovy  k stravovacím návykom dieťaťa ohrozeného sociálnym vylúčením“ a takto veľmi pekne hodený na plecia škôl (- podobne ako „dotácia na podporu výchovy k školským povinnostiam dieťaťa ohrozeného sociálnym vylúčením“). Problém však bude asi aj niekde inde. Mnohé (len?) základné školy si potravinové balíčky pochvaľujú. Mnohé (len?) základné školy, naopak, zabezpečujú deťom teplú stravu. Mnohé deti, (ktoré nemajú nárok na dotáciu na podporu výchovy k stravovacím návykom, keďže nie sú v hmotnej núdzi, nie sú ohrozené sociálnym vylúčením a platia teda za obedy v plnej výške), rodičia zo stravovania v školskej jedálni odhlásia, pretože deti sa v školskej jedálni nedokážu schuti najesť, keďže sa stravujú spoločne s deťmi z neprispôsobivých rodín (INKLÚZIA – inak by sa jednalo o SEGREGÁCIU a DISKRIMINÁCIU … diskrimináciu koho?) … keď prídete na návštevu, na ktorú Vás ešte raz pozývame, pozveme Vás i na obed do našej školskej jedálne a poprajem Vám dobrú chuť … pri pohľade na dieťa, ktorému steká do polievkovej lyžice sopeľ, pretože ho mama nenaučila, že si ho má vyfúkať do vreckovky, či vo chvíli, keď vkladáte do úst lyžicu s naozaj chutným jedlom a popri Vás prejde dieťa, ktorého pohyb možno nezaregistrujete, avšak keď zacítite ten zápach, máte čo robiť aby Vás nenaplo, alebo vo chvíli, keď tehotná žiačka vyvráti všetko, čo práve zjedla a ozvracia dozor konajúcu učiteľku … asi nemusíme pokračovať. A opäť sa pýtame, ako riešiť takéto problémy? Ani toto sme nikde v Správnej ceste nenašli – ani ako zadefinovaný problém.

 

Vážený pán splnomocnenec vlády, vážený pán minister, v závere chceme opäť vyjadriť poďakovanie i obdiv Vám a spoluautorom Správnej cesty za to, že ste ako jedni z mála politikov dokázali nahlas pomenovať a sformulovať problémy v oblasti vzdelávania detí z neprispôsobivých rodín, že ste nezostali len pri tom, ale že ste navrhli i  konkrétne možnosti riešenia týchto problémov. A  že ste ochotní (aspoň sa snažíme tomu uveriť) na túto tému diskutovať nielen na politickej scéne, ale i s obyčajnými  ľuďmi z praxe. Pretože reforma takéhoto rozsahu, obsahu a zamerania sa „od stola“ robiť nedá.

 

Touto cestou si Vás opäť dovoľujeme pozvať – príďte medzi nás, do prostredia, ktoré chcete reformovať a na základe poznania reality praxe navrhujte zmeny. Nemusíte navštíviť práve našu školu – škôl s podobnými problémami, ktoré navštevuje vysoké percento detí z neprispôsobivého prostredia je na Slovensku viac než dosť. Príďte medzi nás nie na 15 minút či jedno dopoludnie, nájdite si čas, naše deti a ich problémy si to zaslúžia.

 

Mgr. Erika Polgáriová a RNDr. Eleonóra Liptáková, spracovanie & foto: Redakcia MD

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »