Po stopách našich predkov Buleenerov

 

Na konci 19. storočia zaznamenali v okolí Dobšinej úbytok rúd. Prestal sa ťažiť kobalt a mnohí dobšinskí baníci prišli o prácu. Na to, aby uživili svoje rodiny, museli hľadať nové pracovné príležitosti.V tomto čase prichádza gróf Andrassy Manó s ponukou pre baníkov z Dobšinej. Ako majiteľ novo objavených baní v Rudabányi ponúka možnosť novej práce. Podmienkou je presťahovať sa do novej lokality. Baníkom sa z rodného kraja odchádzalo ťažko, ale budúca existencia a finančné zabezpečenie rodín nakoniec nad citmi zvíťazili. Prvá skupina baníkov odchádza v roku 1880. Naložené vozy s potrebnými vecami smerovali na juh do budúceho domova. Títo baníci mysleli nielen na svoju novú prácu, ale aj na budúce vzdelanie svojich detí. Zobrali so sebou aj dvoch učiteľov a potreby na normálny chod školy. Trvali na tom, aby sa deťom poskytlo vzdelanie v reči nemeckej, lebo doma sa rozprávali nemeckým nárečím bulleenersky. Tento pohyb medzi Dobšinou a Rudabányou bol intenzívny až do roku 1920.

Mnohí baníci sa po čase vrátili domov do Dobšinej, ďalší ich vystriedali, ale mnohí z nich odišli do Ameriky. Jeden príklad za všetky. Pod č. 195 v tamojšej baníckej knihe bol zapísaný Lauf Ján nar. 4. januára 1886 v Dobšinej, povolaním obchodnícky učeň, slobodný, ev. vierovyznania. V Rudabányi pracoval ako baník od 1. septembra 1904 do 19. augusta 1910. Menovaný sa do rodného mesta už nevrátil, ale za zarobené peniaze si otvoril obchod aj krčmu v Haudúszováte – dnešnom Maďarsku. Tu žil so svojou rodinou až do svojej smrti. Takýchto osudov baníkov bolo viac. Mnohí ostali v Rudabányi natrvalo, vybudovali si tu domy, najprv drevené, (podľa dobšinskej architektúry), neskôr murované. Do nového domova si doniesli svoje zvyky, obyčaje, spôsob života a začali budovať to, čo mali vo svojom rodisku. Veľa chvály sa dostalo najmä dvom učiteľom, ktorých si zobrali so sebou.

Prispeli k osvete vo vtedajšej ešte osade. Dobšinskí baníci založili hasičský zbor, knižnicu a iné kultúrno-vzdelávacie spolky. Vo svojom baníckom odbore a spôsobe práce sa výborne vyznali, a preto si ich majitelia baní vysoko vážili. Svojou pracovitosťou a odbornými znalosťami  prispeli k tomu, že z malej osady sa stala známa banícka osada so svojou kultúrou a pomerne slušnou životnou úrovňou. Zo svojho domova si zobrali aj svoje vierovyznanie. V tom čase v Rudabányi neboli evanjelici, nebol tu ani evanjelický kostol, kde by sa mohli konať evanjelické bohoslužby. Pôvodné obyvateľstvo patrilo k reformovanej cirkvi. Príchodom nových baníkov sa ich počet zvyšoval a evanjelické bohoslužby sa konali v obecnej škole. Neskôr sa rozhodli že je nutné postaviť pre evanjelikov kostol. Nový kostol sa začal stavať v roku 1932 a dokončený bol za dva roky, teda v roku 1934. Baníci si ho postavili svojpomocne podľa návrhov známeho staviteľa pochádzajúceho z Dobšinej, prof. Dr. Kolomana Luxa. Do roku 1960 počet evanjelikov rýchle ubúdal a v súčasnosti v Rudabányi nie je ani evanjelický farár. Ten dochádza raz mesačne zo Sajókaza – dedinky neďaleko, aby ostávajúcim evanjelikom poskytol bohoslužbu vo svojom vierovyznaní.

Kostol z architektonického hľadiska poskytuje návštevníkom veľa zaujímavého. Je menších rozmerov, má zaujímavý oltár, na ktorom sú osadené minerály, ktoré sa vyskytovali v okolí Rudabányi – podľa oltára evanjelického kostola v Dobšinej. Je to výnimočný jav, ktorý sa nikde v Maďarsku nevyskytuje. Na stenách kostola sú znázornené banícke symboly (prekrížené kladivo a želiezko), vzácne maľby  a z roku 1930 pochádzajúce zariadenie a iné zaujímavosti. V rokoch 1930 – 1960 kázali tu známi evanjelickí kňazi, ktorí pri opätovnom stretnutí spomínajú na roky prežité s farníkmi s veľkou úctou. Svoju životnú dráhu kňaza tu začal aj evanjelický farár Dr. Harmati Béla, ktorý sa stal neskôr evanjelickým biskupom v Maďarsku.

V kostole sa pre jeho havarijný stav v súčasnosti evanjelické bohoslužby neslúžia. Mnohí nadšenci chcú  tento boží stánok opraviť a pritom chcú použiť pôvodné Luxove plány. Ak im to financie dovolia plánujú tento boží stánok vyhlásiť za kultúrnu pamiatku. Nemožno nespomenúť aj zvon vo veži.  Ten tiež čaká na opravu a mnohí obyvatelia  mestečka  sa nevedia dočkať jeho opätovného zvonenia. Na kostole je pripevnená mramorová tabuľa s menom staviteľa  Dr. Kolomana Luxa a rokmi 1932-1934, ktorú venovali vďační evanjelici z Rudabányi. Zaujímavý je aj miestny cintorín. Na náhrobných  kameňoch  čítame mená ako Breuer, Krivánsky, Rozložník, Wagner, Duck, Bafi, Pocsubay, Mega, Detvay, Harmatha, sú to priezviská pochádzajúce z Dobšinej. Neklamný dôkaz, že mnohí baníci z Dobšinej, ktorí odišli za prácou do nového domova a potom aj ich potomkovia našli tu aj miesto posledného odpočinku.

Mgr. Valéria Majerská

One thought on “Po stopách našich predkov Buleenerov

  • 7. marca 2016 at 15:27
    Permalink

    Milá Valika.
    Veľmi pekne a hodnotne si vyjadrila pôsobenie Dobšincov – Bulénerov v Rudabány. Aj terajší obyvatelia tohto mesta si cenia prácu baníkov, technikov z Dobšinej, ktorí sa tam pričinili o zmenu bývalej poľnohospodárskej dediny na modernú dedinu. Zaslúžia si i takéto úcty vzdanie.
    Vďaka Ti.
    Ondrej

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Translate »