Srdce ma bolí za Čuntavou

 

Autorom tejto neveľkej, ale o to viac pozoruhodnej knižky je Ján Sarnovský (12. Apríla 1927 – 28. Septembra 2007). Vášnivý lesník, hudobník a rezbár v nej skromne spomína na Čuntavu a jej horáreň. Zažil časy najväčšej slávy týchto miest, no nevyhýba sa ani opisu ich údelu, ktoré zhrnul vetami: „Z horárne neskôr porozkrádali pece, kúpeľne, výlevky, obloženie a schody. Skrátka všetko, čo sa dalo odniesť. Pokiaľ budem žiť, bude ma srdce bolieť za Čuntavou.“ V knižke nájdeme aj opis pamätí z poľovníckeho zduženia v Dobšinej, ale taktiež vzácne príhody, akou je napríklad o prvom zastrelenom vlkovi. Povedzme si ale niečo o samotnom autorovi, ktorý aj napriek neľahkým životným údelom po sebe zanechal životné dielo, ktoré dodnes obdivujú mnohí pamätníci, ktorí tohto neobyčajného a láskavého človeka poznali. Vo svojej autobiografii opisuje svoj život vetami:

 

Narodil som sa v Dedinkách, v malej dedinke učupenej pod majestátnymi Geravami. Pod nimi sa vlní hladina vodnej nádrže Dobšinskej elektrárne. Moja matka Helena Sarnovská vychovala štyri deti. Otca som nepoznal, ešte pred mojim narodením odišiel pracovať do Ameriky. Ja a moja sestra Mária sme sa narodili ako dvojčatá, mesiac po otcovom odchode. Mám ešte dve staršie sestry Ilonu a Annu. V Dedinkách som skončil Ľudovú školu, ďalej som študovať nemohol, otec nám z Ameriky neposielal peniaze a tak som musel ísť pracovať. Začínal som ako praktikant na drevosklade v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni, po troch rokoch som už samostatne viedol potrebné písomné práce. Po skončení praxe som sa stal vedúcim expedičného skladu v Nižnej Slanej, neskôr v Mlynkách, Levoči a v Nálepkove. Neskôr som pracoval v Slovenskom drevárskom priemysle v Hrabušiciach a na ďalších pracoviskách. V roku 1948 sa mi narodil syn Ján, ktorý však ako dieťa zomrel na zápal mozgových  blán. V roku 1953 som sa oženil s Emíliou Šiškovou, matkou nášho syna Jána.

 

Povolanie lesníka som začal vykonávať v Starej Vode. Keďže som nemal lesnícke vzdelanie, prihlásil som sa na diaľkové štúdium Lesníckej majstrovskej školy v Liptovskom Hrádku, ktorú som aj úspešne ukončil. Popri štúdiu som si urobil aj skúšku z poľovníctva a tak sa začala moja lesnícka a poľovnícka kariéra. Musím spomenúť, že aj môj starý otec Ferdinand bol lesník, jeho syn volali sme ho ujo Ferdo, bol lesníkom, aj ujov syn, môj bratranec bol lesníkom. Manželkini rodičia i súrodenci bývali v Dobšinej. Pri jednej z návštev manželkinej rodiny sa ma švagor spýtal, či by som v Dobšinej nechcel postaviť dom, aby som si išiel pozrieť pozemok, ktorý bol na predaj. Na prvý pohľad sa mi pozemok zapáčil. Do domu, ktorý som na ňom postavil, sme sa nasťahovali v roku 1966. Začal som pracovať ako technik polesia Dobšiná. Bola to zaujímavá prácička: mali sme jeden písací stroj a jednu kalkulačku.

 

Polesie vlastnilo jeden traktor a jedno skriňové nákladné auto na dopravu robotníkov. V tom čase sme hrávali hokej i futbal. Pri jednej hre si nanešťastie zlomil nohu vedúci polesia, odviezli ho do nemocnice a na polesí som zostal sám. Od 29. Augusta 1968 som prevzal lesný úsek Čuntava, vzdialený od mesta 14,5 km. Urobil som si vodičský preukaz, kúpil motorku Pionier, neskôr som si kúpil osobné motorové vozidlo Škoda 100 a dodnes ho používam. Horáreň na Čuntave, vo výške 1110 m, bola prispôsobená na ubytovanie turistov. Do tejto horárne si veľa pracovníkov, aj z iných lesných závodov, chodilo cez soboty a nedele odpočinúť a zabaviť sa.  Tento úsek bol aj dobre zazverený, najmä vysokou zverou, preto sa tam konalo mnoho poľovačiek. Moje pôsobenie na Čuntave trvalo dlhých 20 rokov. To je dôvod, prečo chcem opísať aspoň niektoré úryvky zo zážitkov a príhod, ktoré sa tam za ten čas odohrali.

 

Pán Sarnovský ako skromný človek v úvodnej časti svojej knihy napísal predslov, ktorý znie: „Dlho som rozmýšľal a zvažoval, či mám dosť životných skúseností pre napísanie knihy. Nemám vysoké vzdelanie, mám ukončenú strednú lesnícku školu, čo sa týka literatúry, dosiaľ som nič zaujímavé nevytvoril. No v srdci a duši každého človeka sa čosi skrýva. Preto sa i ja pokúšam to, čo cítim a na čo spomínam, dať na papier“.  Vydalo mesto Dobšiná v roku 2006, počet strán: 30, mäkká väzba.

 

Ilustračné foto: Redakcia MD

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »