Rozprávka o krajine zvanej Dobriná

 

Kde bolo tam bolo v strede prekrásnej prírody v blízkosti troch národných parkov bola krajinka Dobrina . Dobrina bola voľakedy hrdá krajinka a ľuďom sa síce žilo ťažko, no boli k sebe ohľaduplní, milí, a sused susedovi bol vždy na pomoci. Jedného dňa začalo sa nad Dobrinou zmrákať čiernočiernou mrákavou.

 

Z mrákavy sa začali neuveriteľnou rýchlosťou liahnuť hrozné tvory zvaní Neprispôsobkovia. Tieto tvory  nemali veľmi v láske hygienu, poriadok, povinnosti a práca im vôbec nevoňala,  tak začali v Dobrinej parazitovať a terorizovať ľudí. V tom čase panoval v krajinke panovník Dolník zo svojim verným prisluhovačom a radcom Planislavom.

 

Dolník mal veľkú voličskú základňu skladajúcu sa hlavne s Neprispôsobkov, ale aj sladkými básňami obalamutených ľudí, ktorí slepo verili, že Dolníkovi záleží na budúcnosti a blahu Dobrinej. A tak si svoju pevnú pozíciu s úsmevom na tvári upevňoval.  Jeho prešľapy hravo maskoval všetkými masťami mazaný Planislav, ktorého pozícia je už takpovediac v Dobrinej večná, a čo je veľmi dôležité vie ako vyťažiť z  Neprispôsobkov nejaký ten dukátik, keďže sú hlúpučkí.

 

Pokladňa je v každej krajinke dôležitou vecou, pretože len ak sú dukáty bude chlebík, ale komu chlebík ??? Ľuďom v Dobrinej ??? Nie tým netreba!!! Povedali si mocipáni „ Dukáty, dukáty, dukáty tie ak budeme mať hóóój to nám bude sveta žiť ako za našich starých zlatých čias keď sme ešte boli komančmi v krajine komančov“ povedal si Dolník s Planislavom, ale k tomu je potrebná dohoda s duchom hôr ten má veľa dukátov, len ho treba nejako obalamutiť. 

 

Tak si Dolník najal lesnú žienku Zrubovú a ona po vzore svojho panovníka prijala ako svoju pravicu v celom svete známeho Špekulantyho, ktorý po „prúseroch“ v iných krajinách potreboval niekam hlávku skloniť, veď viac hláv viac rozumu. Až bolo toho rozumu toľko, že začali zabúdať na ľudí vo svojej krajinke. V tichosti si vybudovali spoločenstvo , v ktorom sa plnili iné pokladne.

 

Veď čo tam po Dobrinej čo tam po ľuďoch ?! Čo sme zanedbali predáme, čo sme pokazili nech opravia iní čo sme vyrúbali . . . však zatiaľ jesto z čoho . . .len rýchlo, rýchlo kým sa dá, kým nám nikto nevidí do karát a ak by aj no kto už pôjde proti nám neomylným mocipánom??? A je to veru v krajinke tak! Ľudia stratili záujem, vytratila sa iskra nádeje, zabudlo sa na historickú hrdosť, susedia pred sebou zatvárajú dvere a každý žije v strachu z Neprispôsobkov, ktorým sa tu v rozmnožovaní darí čoraz lepšie.

 

Krajinka upadá, Dobrina plače a Dolník ??? Skrsla myšlienka, už nestačí sladká báseň, je potrebné niečo veľké, väčšie, najväčšie čím znovu zalepíme ľuďom oči urobíme novú cestu našej moci, nevadí, že do nikam, len nech je nová a rovno do záhuby . . . Málo, málo, málo . . . Čo ďalej???  Už nič! Nie je z čoho! A tak za pomoci iných krajín podarilo sa vybudovať v centre Dobrinej obrovskú plochu, obrovské popravisko, kde bude Dobrina a jaj ľudia popravení.

 

 A tak tu ostane len hŕstka ľudí, ktorí budú pomaličky umierať a s nimi vymrie aj Dobrina. Dolník s Planislavom vezmú pokladničky do batôžkov a poberú sa do inej krajiny, za vodu. Lesná žienka Zrubová bude nasledovať Špekulantyho do jeho krajiny, v ktorej ešte isto niečo na vyťaženie ostalo. Dobrinu po poprave úplne pohltí mrákava a Neprispôsobkovia si zvolia nového panovníka Vajdoša . Nakoniec bude Dobrina premenovaná na Zlobrinate.

 

ALEBO INÝ KONIEC ROZPRÁVKY ???

 

A keď sa už schyľovalo na tejto obrovskej ploche k poprave Dobriny, spojil sa duch hôr, ktorý prišiel na to, že bol mocipánmi oklamaný s obyčajným ľudom, s tým ľudom, ktorí už stratil vieru v iné časy a otvoril im oči, vymazal báseň, klamstva a podvody, zodvihol im hlavy a povedal.

 

„Nezúfaj ľud Dobriny, hor sa do boja, lebo len vy Dobrinčania musíte nastoliť zmenu mocipánov, len vy zaženiete mrákavu!“ A tak otvoril ľud oči a povstal. Povstal proti falošným mocipánom a vyhnal ich z Dobrinej. Za pomoci rytierov Exekutiho, Hygienyho a Sockyho strhol sa dlhočizný boj s Neprispôsobkami. Táto vojna priniesla veľa obetí, veľa utrpenia, no po určitom čase začalo nad Dobrinou svitať. Mrákava ustupovala a ľud sa tešil z novej Dobrinej, krásnej , hrdej a plnej šťastných ľudí.

Autor: Ján Slovák

Foto: www.dobsincan.estranky.sk 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »