Kto zachráni Ruffínyiho vilu?

 

Dnes je už známe, že rodina Ruffinyiovcov pochádzala z Talianska. Do Dobšinej sa prisťahovali ako banskí odborníci. Pochádzali zo starého váženého rodu, keďže jeden z ich predkov bol biskupom. Eugenov otec, Pavol, bol banským inžinierom a vynikajúcim banským meračom.

Eugen ako dieťa chodil do základnej školy najskôr v Dobšinej, ale strednú školu navštevoval v Rožňave a v Kežmarku, neskôr v Košiciach. V štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej a tu sa vo funkcii banského merača stal banským a hutným inšpektorom.

Ako napísal vo svojej knihe Jozef Ćervínka, už ako dieťa ho zaujímali povesti o tom, ako vpadli Turci do Dobšinej, povesť o krásnej dobšinskej sklenenej panne, povesť o tom, ako si baníci varili halušky a dali meno Dobšinej. Ale mimoriadne ho zaujímali kusé zmienky o tom, že k jednej pukline v skale v dobšinskom chotári si chodievajú pastieri a poľovníci oddýchnuť v letných horúčavách, zmienky o tom, že v chladnej pukline sa stratili ovce a iná zver.

Na letných prázdninách roku 1869 sa Eugen s priateľom poručíkom Gustávom Langom vybral k tajomnej priepasti. Eugen hodil kameň do úzkeho otvoru, kde bolo počuť ako sa kameň kotúľa a naráža na iné kamene a po celý čas sa zdola ozýva čudný dutý zvuk. Po chvíli ticha Gustáv Lang vystrelil zo svojej loveckej pušky dole do úzkej štrbiny a zdola sa ozvala niekoľkonásobná dutá ozvena výstrelu. Po týchto pokusoch Eugen Ruffinyi dospel k záveru, že vnútro vrchu Duča v sebe ukrýva jaskyňu. Vtedy sa dohodli, že vstúpia na to tajomstvom opradené miesto.

O rok sa znova stretli a to bol správny čas na uskutočnenie ich sna. Pristúpili úplne blízko k tajomnej diere. Silný drevený vrátok položili čo najbližšie k priepasti, zaťažili veľkými kameňmi a konopným lanom priviazali o mohutný smrek. Eugen Ruffinyi si okolo drieku upevnil široký kožený pás a železným očkom naň upevnil koniec konopného lana. Do ľavej ruky vzal olejovú lampu, do pravej banské kladivko. Prvé, čo si uvedomil, bol vzrastajúci chlad. Z baní bol zvyknutý na chlad a zimu, ale tento chlad mu pripadal iný. Chlad vzrastal, až sa nohami ocitol v jaskyni plnej trblietavej iskrivej krásy. Nachádzal sa v podzemnej sieni, ktorej strop tvorili pestrofarebné skaly a dno veľká ligotavá plocha ľadu. Eugen Ruffinyi so spoločníkmi G. Langom a A. Megom sa tak zapísali do dejín svetového jaskyniarstva.

Jeho meno si radi privlastňujú i inštitúcie, čoho dôkazom je i pomenovanie ZŠ v Dobšinej – Eugena Ruffinyiho, Ale čo sa urobilo pre zachovanie jeho pozostalosti a pamiatky? 

Dobšiná je staré banícke mesto a nachádza sa v nej veľa neobývaných budov. Medzi takéto budovy patrí i malá vila, ktorá je pamiatkou nielen slovenského, ale i svetového významu. Je to totiž vila po banskom inžinierovi Eugenovi Ruffinyim (*1. 3. 1846 – †13. 1. 1924), ktorá je kópiou neorenesančného mestského úradu.

Ruffinyiho sídlo sa však zmenilo na nepoznanie. Prepadnutá strecha, ošarpané múry a „prales“, ktorý kedysi bol nádhernou záhradou. Stopy dlhoročnej nečinnosti zodpovedných. Dnes je už objekt v súkromných rukách, hoci sa ho mesto snažilo odkúpiť, aby mohol slúžiť ako mestské múzeum, alebo penzión pre dôchodcov. Nepodarilo sa však dohodnúť s majiteľmi a tak budova a celý areál chátrajú ďalej i napriek úsiliu ľudí, usilujúcich sa o jeho záchranu. Iní zase argumentujú údajným nezáujmom pamiatkových inštitúcií, inak by vraj Ruffinyiho vilu nestihol takýto osud. Asi by sme sa mali všetci zamyslieť nad úctou, či skôr neúctou k našej histórii.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »