Aktuality

Komentár: Ako sa v Dobšinej prichádza o ilúzie

 

Na každej z ulíc nášho malého mesta, na nás dýcha história. Tu bolo jedno z prvých gymnázií, tam zas ešte stále stoja ruiny Ruffínyiho domu, tam popravili Adlera… Človek však žije v prítomnosti, ktorú vníma viac ako minulosť. Tú má Dobšiná veľmi krásnu. No povedzme si úprimne… Kúpime si niečo z toho? Zaplatíme účty? A čo z nej vlastne zostalo a na čo je dnes využívaná? To všetko sú otázky, ktoré myslím behajú po rozume nejednému Dobšinčanovi. Azda ešte viac  sa natíska, akú bude mať Dobšiná a jej obyvatelia budúcnosť.

V posledných rokoch , v celej našej oblasti, čakal mnohých rýchly pád, vo forme straty zamestnania. Práve tým sa  pre naše mesto začala písať nie príliš šťastná, novodobá história. Pseudopodnikatelia, ktorí po sebe neraz zanechali iba spúšť, pre obyvateľov skoro žiadna práca a ak, tak iba za pár šupov, či veselý predaj mestských majetkov . Všetko samozrejme s odobrením „najvyšších“. Za mnohé “bombóniky“ z tejto oblasti hovorí Ľudová záhrada, ktorú sa mesto ani nepokúsilo získať. Starí Dobšinčania v hroboch vraj fungujú asi ako ventilátor.  Kto je vlastne dnes Dobšinčan? Človek, ktorý nemá na výber, nemôže povedať, aha toto je naše, na to som hrdý a musí počítať drobné na chlieb?

Žiaľ mnohí to dnes tak cítia a bez okolkov poviem, že aj ja sám. Je ťažké byť hrdý na mesto, v ktorom ľudia nežijú, ale iba doslovne prežívajú. Trpkú príchuť všetkému dodáva fakt,  ako si z vlastných, dobre nie okato partia vyvolených robí bábky na motúzikoch, na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. A ciele ľudí, ich túžby, zručnosti,  vedomosti? Tie sú na vedľajšej koľaji, ako aj pravda, ak sa nepáči, nasaďme si ružové okuliare, alebo zájdime do niektorého z 11.-tich pohostinstiev.  Čo tam do paroma po tom, koho to vlastne zaujíma čo viete – ste v Dobšinej tak zavrite ústa, zapchajte uši a zavrite oči. Dobrý Dobšinčan, je v dnešnej dobe zdá sa len hluchý, slepý a dokonca bez kúska vlastného úsudku.

Toto je prototyp  občana, ktorému možno preto, aby si zachoval svoje „unikátne“ vlastnosti bude raz za čas hodená omrvinka z veľkého koláča. Háčik je však v tom, že celý koláč, ako aj tá omrvinka mu už dávno patrí. Patrí všetkým, ktorí tu žijú a rozdáva sa ako na bežiacom páse. Postavte sa do radu, rozdáva sa Dobšiná!  Samozrejme po nenápadných, ale ak sme smelí, tak aj po viac nápadných kúskoch. Len škoda, že postupne z tohto koláča mizne a mizne až jedného dňa Dobšinčan zistí, že nezískal vlastne nič, všetko je fuč a a tí, ktorí rozdávali … Aha tamto, to sú tí ľudia stále na dovolenkách, s luxusnými autami, v oblekoch na mieru a neprirodzene zdvorilí. Veď kto by si dovolil tak dobrým a zdvorilým ľuďom neveriť, či nebodaj odporovať. Všetko čo urobili je správne a malo to svoj dôvod.

Počkať, niečo tu nesedí.  Prečo potom z koláča len ubúda a ubúda, mestom lomcujú škandály, nezamestnanosť, opustili ho banky a lekári, vypli ešte aj poplachovú sirénu? A naši mladí ľudia roztrúsení po svete, kde si užívajú  uznávania a majú svoje miesto?  Doma v Dobšinej byť  nemohli , veď tu pre nich miesta nebolo… Žeby záverečná? Posledný, ktorý sa ešte nestačil zdekovať, nech zhasne? Dobšinčania doma, či roztrúsení po svete, ozaj sme to takto všetko chceli??? To si veru nemyslím, veď máme húfy šikovných ľudí, ktorí sa žiaľ asi nehodia do momentálneho smerovania do neznáma, nezapadajú do pomyselnej latky perfektnosti, či jednoducho nemajú „správne“ priezvisko.

Dá sa tu vôbec hovoriť o nejakej budúcnosti?  V tejto dobe stojíme pred voľbou toho, či budeme správnymi občanmi, bez otázok, nepožadujúci odpovede, no ale ani výsledky, alebo vezmeme osud do vlastných rúk. Od prírody máme rozum, vlastnú vôľu, city, ale aj svedomie. Použime to  čo máme. Je to náš hlas, ktorý musí byť jasný a zreteľný, to nám nik vziať nemôže. Mlčaním podporíme len záverečnú, ktorá sa každým rokom približuje. Chcem byť hrdý na svoje mesto a viem, že v kútiku duše rovnako  každý. V posledných dňoch sme svedkami toho, ako partia lesníkov z Dobšinej bojuje za zmenu. Je ich iba pár, no držia spolu. Predstavte si, keby rovnakú súdržnosť ako oni, mali obyvatelia v celom meste a spoločne sa nebáli požadovať  to, na čo majú právo – slušný život. Tá sila je v nás, len ju musíme objaviť, po rokoch jej cieleného potláčania. 

Text & foto: Juraj Karika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »