Dobšinský chlieb náš každodenný

 

Stará mama bola veľmi láskavá, dobrá a zbožná žena, ktorá pristupovala k pečeniu chleba veľmi starostlivo. V našom mestečku Dobšiná boli súkromné pekárne u Kuchena, u Paka a u Skaloša. Keď stará mama piekla chlieb, vždy ma čakala pri bráničke svojho dreveného domčeka, akých v tej dobe bolo v meste neúrekom, aby mi dali dobrý posúch, alebo preslávený grulikuchen, čo je zemiakový koláč, ktorý mi pripadal ako najlepšie zákusky.

 

Niekomu sa to môže zdať ako rozprávka, ale bolo tomu tak. V tejto súvislosti sa mi vynárajú pred očami spomienky mojej starej mamy, ako aj mamičky. Pamätníci vtedajšej histórie spomínajú na roky 1924 – 1925, keď sa na Zimnej ulici stavali kamenné oporné múry. Mesto ich dalo totiž postaviť v časoch veľkej nezamestnanosti. Miestni obyvatelia ich nazvali „hladové“. Pracovať tam mohol každý dva dni v týždni za stravu a žobračenky. A to bol človek ešte rád, ak túto plácu dostal.

 

Kam tieto dve zdanlivo nesúvisiace veci ústia? Dnes je situácia so zamestnaním podobná. Mnohé, najmä viacdetné rodiny dostávajú podporu v nezamestnanosti a najmä sociálne príspevky od štátu. Zadarmo, bez práce. Neraz človeka mrzí, ako si niektorí urobili zo svojej chudoby džob a žijú si niekoľko dní po prevzatí sociálnych príspevkov nad pomery. Neštítia sa, obrazne povedané, chleba, na ktorý si nezarobili.

 

Tieto spomienky majú nie najpríjemnejšie vyústenie, mali by sme mať však všetci na pamäti každé zrnko tohtoročnej úrody. Na záver môjho príspevku chcem poďakovať portálu MestoDobšiná.sk za priestor a taktiež primátorovi Dobšinej Karolovi Horníkovi, za tento stav. 

 

Text: Pavol Burger, Il. foto: stock.xchng, video: Boris Nezbeda

 

{youtube} DITqE7ku7s0 {/youtube}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »