Kultúra

Dobšiná sci-fi ??? Alebo túžba občana

 

Je krásne slnečné ráno sobota 15. júla roku ? ? ? ? A ja čakám na svojho priateľa pri vstupe do mesta od Rožňavy, hneď vedľa obrovského bilboardu , na ktorom je veľkými písmenami napísané „VÍTA VÁS MESTO DOBŠINÁ“ . Čakám a pri tom sledujem ako pracujú oproti na píle robotníci. Počet zaparkovaných aut naznačuje, že ich na tejto píle pracuje určite vyše tridsať, však samozrejme pomyslím si, veď tieto obrovské kopy dreva . . . Tok myšlienok mi náhle preruší zastavujúce auto, z ktorého vystupuje môj priateľ Laci a s natiahnutou pravicou, širokým úsmevom na tvári hovorí: „A čo ty takto zahľadený na tú kopu dreva ?“. Potriasam mu pravicou a odpovedám: „Len som sa tak zamyslel , že je dobre ak je toho dreva dosť, lebo tým pádom je aj dosť práce pre týchto ľudí“. A ďalej mu vysvetľujem, že takýchto píl máme v Dobšinej viac a každá zamestnáva robotníkov prevažne  tu priamo z mesta.

 

Dobšinské lesy vedú vďaka ozajstnému odborníkovi vo vedení pánovi ? ? ? ? ? ? ? ? ? ?  Takú politiku, že prioritou je lojálnosť k mestu, čiže k obyvateľom . A tak v ťažbe pracujú partie Dobšinčanov, tí ťažia drevo pre Dobšinské píli a Dobšinských výrobcov,  až čo je naviac sa predáva ďalej a to zas vozia prepravcovia z Dobšinej. Píli spracúvajú drevo na rezivo a tým zásobujú aj výrobňu, ktorá patrí pod mesto. Je to vlastne obrovská hala, kde sa vyrábajú priamo výrobky ako sú lavičky, altánky, záhradné búdky a podobne a dokonca sa tam nachádza aj linka na spracovanie pilín, z ktorých sa vyrábajú brikety na kúrenie. Mesto takto vytvorilo kopu pracovných miest. Ostatné rezivo píli predávajú ďalej, no prepravujú to znovu Dobšinčania. Po tomto vysvetlení nasadáme do auta a vyrážame do mesta.

                                                                                                                                                                                                      

„A čo týto?“ podotkne Laci a rukou mávne na pravú stranu, kde bolo voľakedy geto. „V pohode“ odpovedám mu s úsmevom a naznačím mu aby pribrzdil. „Pozri sa majú tu poriadok, postavené ihrisko, obchodík a tie búdy v zadnej časti už neexistujú majú tam záhradky“ vravím s úsmevom a podotýkam, že skoro všetci musia pracovať ak tu chcú žiť v kľude. Tí ktorým sa tieto zmeny nepáčili a nevydržali ten nápor, aký začalo mesto vyvíjať cez sociálku, exekútorov, hygienu . . . jednoducho odišli a tak isto aj z centra mesta ostali len tí pracujúci a nekonfliktní. „Nikdy by som neveril, že sa toto podarí v tomto meste, takže klobúk dole“ povie Laci a pokračujeme ďalej okolo podniku služieb mesta Dobšiná, kde na parkovisku parkuje ozaj moderný strojový park na údržbu v meste. Laci si len hvízdne a uznanlivo pokyvká hlavou. Tak ho hneď oboznamujem s tým, že tento podnik vedie pán ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? A darí sa mu ozaj výborne mesto je udržiavané, dokonca sa pomáha s udržiavaním aj okolitých obcí, triedi sa tu komunálny odpad, občania si vedia prenajať tieto stroje samozrejme aj so strojníkom čiže podnik aj zarába.

 

„Fíha“ znovu Laci pokyvká uznanlivo hlavou pri pohľade na areálik Troch ruží, kde je krásne upravený parčík, v strede renovovaný pamätník SNP, okolo ktorého sú vysadené pestrofarebné kvety. „A čo ten domček za gaštanom?“. Pýta sa ma. „To je kontrolná šachta čističky a kanalizácie mesta“ odpovedám mu a pripomínam, že je to vlastne tá velikánska diera, ktorá tam strašila dlhé roky.Ideme ďalej smerom do centra a nezabudnem upozorniť, že takéto nové cesty a chodníky sú vlastne v celom meste a lemujú ich lampy pouličného osvetlenia spolu s vkusnými odpadkovými košmi . V okolí sídliska a obytných zón je to ešte kombinované kvetináčmi.„Ako vidím veľa vecí sa tu pomenilo a k lepšiemu“ vyčaroval Laci úsmev na tvári. „Škoda toho námestia, že sa to nechalo zrekonštruovať tak nevkusne, škoda reči“ smutne sa zamyslí Laci. „Ho Ho Ho len počkaj hneď sme tam“ vravím mu a pri tom odbočujem za obchodný dom, kde je verejné parkovisko, odtiaľ pôjdeme pešo. Zaparkujeme, ešte podám nejaký ten centík strážcovi parkoviska na pivko a kráčame popred zrekonštruovaný Baník k mestskej radnici. Uličkou popri radnici prejdeme k námestiu a zastaneme.„Tak čo na to povieš?“ položím otázku a Laci si od úžasu zabúda zatvoriť ústa.

 

Po ľavej strane medzi kvetmi posiatym kútikom stojí obrovská socha Eugena Ruffínyiho k čomu hneď dodávam, že jeho rodná vilka je zrekonštruovaná a je v nej expozícia týkajúca sa jeho osoby, ako aj mestská galéria, kde vystavujú Dobšinský umelci svoje diela s možnosťou ich zakúpenia. „Autobusová zástavka je opäť tu ?“ Prekvapene mi ukladá otázku. „Áno ako vidíš“ Odpovedám s úsmevom a objasňujem ako sa prerobila cesta, aby mohol autobus po nej prechádzať. Prechádzať! Zdôrazňujem, čiže autobus je tu len po nevyhnutný čas výstupu a nástupu ľudí. Pre ostatné vozidlá je zákaz vjazdu. „Tá zastávka s tými lavičkami a drevenými strieškami je ozaj vkusné a esteticky to ladí aj stou časťou pre deti, tie drevené vláčiky, hojdačky preliezky sú výborné“. Rozplýva sa Laci až pohľadom zastane pri múriku, ktorý je obložený balvanmi s Čuntavy, pred ktorými sa ako had vlnia koľajnice a na nich staré drevené banské vozíky nad, ktorými sa vyníma krásny kovaný banícky erb mesta.

 

V ľavo hore fontánka obkolesená lavičkami, a alejou vysokých tují, čo pôsobí veľmi ukľudňujúco a človek má hneď chuť si tam trošku posedieť. „Niečo sa chystá pred kultúrnym domom?“ Spýtal sa ma pri pohľade na malú tribúnku s lavičkami za radom stromčekov. „V prípade pekného počasia tu cez víkendy hrávajú Dobšinské kapelky, ale aj dychovka či ľudová hudba“. Uspokojujem jeho zvedavosť. „Múzeum?“. Dostávam ďalšiu zvedavú otázku, keď si Laci všimne tento nápis na historickej budove nad námestím. „Dobšinské múzeum a určite ho navštívime, stojí za to“. A napadne ma, že je čas niečo dobrého zajesť. Keďže o takomto čase sú všetky reštaurácie v Dobšinej plné turistov, ale aj domácich pozvem Laciho k nám.

 

Pri obede náš rozhovor smeruje okolo turistického ruchu a tak opisujem ako sa zrekonštruoval Alveg, kde má mesto ubytovňu, stanový areál, bufet-PUB . ako sa tu organizujú rôzne súťaže, ale aj kultúrne podujatia a na zimu sa podarilo zakúpiť jednu Tatrapomu. Ako sa podarilo mestu opäť získať Ľudovú záhradu, kde sú okolo jazierka s člnkami vybudované altánky na opekanie, varenie guľášu či grilovačiek.

 

Po dobrom obede pobafkáme cigaru a hor sa do múzea, v ktorom expozíciu tvoria exponáty pozbierané od Dobšinčanov a dá sa z nich prečítať celá história mesta. Znovu kráčame námestím a Laci smutne pozrie na radničné hodiny „Ten čas letí“. Povzdychne a obaja vieme, že nastal čas rozlúčky. Som rád, že som sa po veľmi dlhej dobe stretol aspoň na chvíľu s priateľom žijúcim v zahraničí a prekvapil ho novou Dobšinou. Vidím v jeho tvári, že naše mesto urobilo dojem, čo sa mi hneď aj potvrdí, keď Laci povie: „Bratu hneď ako to bude možné naložím rodinu do auta a sme tu aspoň na týždeň, už teraz sa na to teším“. Trošku sa zamyslí, pozrie na mňa spýtavým pohľadom a čakám na otázku, ktorú som čakal už skôr.„Povedz mi ako sa podarilo v tomto meste vstať z čierneho popola a toto všetko vybudovať?“

 

„Bol to dlhý boj“. Spomeniem si v duchu na všetko to, čím toto mesto prešlo a snažím sa v krátkosti vysvetliť, ako ľudia otvorili oči, ako sa každý Dobšinčan svojou troškou pričinil k tejto zmene, ako si konečne zvolili silného primátora bez strachu , ochotného bojovať proti všetkému tomu čo tu bolo zlé, nečinnosťou zanedbané, zchátralé, zničené . . . Ukradnuté . . . A hlavne robiť to pre ľudí, pre svojich ľudí, pre Dobšinčanov. Rôznymi výberovými konaniami obsadili mestské funkcie odborníci, ľudia s nápadmi a chuťou niečo robiť, ľudia ktorí v každej oblasti dokázali vypracovať projekt a presadiť ho, zabezpečiť naň financie výborným gazdovaním s majetkom mesta a mestských spoločností, ako aj z rôznych grantov, dotácií únie, štátnych dotácií, súkromného sektora.

 

Mesto je jeden veľký stroj, ktorý sa podarilo naštartovať a teraz si aj sám zarába na svoj chod a ďalšie zveľaďovanie. Ak majú ľudia prácu a zarábajú stúpa životná úroveň. V tomto meste, v tejto novej Dobšinej majú prácu a mesto tieto pracovné príležitosti vytvára. Zarábajúci Dobšinčania potom kupujú, zabávajú sa či stravujú u Dobšinských podnikateľov, ktorí zamestnávajú ďalších Dobšinčanov a všetci sú spokojní, Dobšinské korunky sa točia v Dobšinej. Dopovedal som Lacimu na jeho otázku pričom sme akurát došli na parkovisko. Ako stojíme pri aute pristúpil k nám muž s úsmevom na tvári potriasol nám pravicami poprial pekný deň a nastúpil do vedľajšieho auta. Rozlúčim sa a nezabudnem pripomenúť, keď Laci nasadá do auta, nech si po ceste všimne na Dobšinskom kopci mega Slovenský dvojkríž, ktorý tam hrdo stojí. Zabuchnutie dverí, zamávanie no v tom sa spúšťa okienko a posledná Laciho otázka „Kto bol ten chlap?“. Hneď mi nabehne na tvári úsmev a vravím to bol pán ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? primátor mesta Dobšiná.


Autor: Ján Slovák

Foto: Mgr. Rudolf Pellionis

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Translate »